Vladimír Mečiar
ĽS-HZDS
Rozdelí sa to (právomoci prezidenta, pozn.) medzi vládu a predsedu Národnej rady.
Amnestie Vladimíra Meciara - 12.06.2017
Právomoci prezidenta sa počas nezvolenia prezidenta alebo jeho neschopnosti vykonávať funkciu vždy delili medzi vládu, resp. jej predsedu a predsedu národnej rady. Takže nikdy nepatrili iba exekutíve. Líšili sa však právomoci, ktoré im boli pridelené. Výrok hodnotíme ako pravdivý.
Rozdeľovanie právomocí rieši článok 105 Ústavy : "(1) Ak nie je prezident zvolený, alebo ak sa úrad prezidenta uvoľní a ešte nie je zvolený nový prezident, alebo ak bol zvolený nový prezident, ale ešte nezložil sľub, alebo ak prezident nemôže svoju funkciu vykonávať pre závažné dôvody, výkon funkcie prezidenta patrí vláde Slovenskej republiky, okrem oprávnení prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. d) až g). V takomto prípade môže vláda poveriť svojho predsedu vykonávať niektoré právomoci prezidenta. Na predsedu vlády prechádza v tom čase aj hlavné velenie ozbrojených síl. Oprávnenia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. e), f) a g) prechádzajú v tom čase na predsedu Národnej rady Slovenskej republiky."
Funkčné obdobie Michala Kováča skončilo 2. marca 1998 a miesto prezidenta bolo neobsadené až do 15. júna 1999. Zvolenie prezidenta komplikoval systém jeho voľby - bol nepriamo volený Národnou radou, ktorá sa musela zhodnúť 3/5 väčšinou. Niektoré z právomocí prezidenta prešli v tomto období na vládu a jej predsedu Vladimíra Mečiara, ktorý už 3. marca vydal amnestiu.
V roku 1998 sa prezidentské právomoci delili tiež medzi vládu, resp. predsedu vlády a predsedu NRSR. Systém mal vtedy ale jednu vážnu systémovú chybu, ktorá mohla teoreticky viesť k legálnej diktatúre. Táto chyba bola následne upravená novelou v roku 1998.
Venuje sa jej napríklad ústavný sudca Ladislav Orosz v texte "Ústava Slovenskej republiky a jej priame novelizácie" :
"Pôvodné znenie ústavy totiž na jednej strane
ustanovovalo mimoriadne náročné (v podmienkach pluralitnej demokracie spravidla
nesplniteľné) požiadavky pre zvolenie prezidenta (hlasy najmenej 3/5 všetkých poslancov
národnej rady a to aj v každom opakovanom kole volieb) a na druhej strane nedôsledne
a nedomyslene upravovalo zastupovanie prezidenta v čase, keď nie je prezidentský úrad
obsadený. Do okruhu nezastupiteľných právomocí hlavy štátu totiž patrili aj také, bez
uplatňovania ktorých nemôže ústavný systém reálne fungovať (napr. právomoc vymenúvať
a odvolávať predsedu vlády a ostatných členov vlády a prijímať ich demisiu). Za okolností,
keď sa v marci 1998 uvoľnil prezidentský úrad (po uplynutí funkčného obdobia prezidenta M.
Kováča) a národná rada nebola schopná ani opakovane zvoliť nového prezidenta reálne
hrozilo, že po blížiacich sa parlamentných voľbách nebude existovať ústavný orgán, ktorý by
mohol ustanoviť novú vládu a zároveň prijať demisiu dovtedajšej vlády, čo by vo svojej
podstate mohlo viesť k nastoleniu „diktatúry“ legálnou cestou. Takto hroziacej ústavnej
kríze bolo možné zabrániť v zásade len novelizáciou ústavy."
Dátum zverejnenia analýzy: 11.06.2017