Európsky dohovor nespomína súhlas druhej strany pri vzájomnom "braní" si občanov.
Článok 19, Európskeho dohovoru o občianstve z roku 1997 uvádza:

"V prípadoch nástupníctva štátov sa príslušné zmluvné štáty budú usilovať o úpravu záležitostí týkajúcich sa občianstva dohodou medzi sebou a tam, kde je to možné, vo vzťahu k iným štátom. Také dohody budú rešpektovať princípy a pravidlá, ktoré sú obsiahnuté v tejto kapitole alebo na ktoré táto kapitola odkazuje."

Tento článok sa vzťahuje k Českej republike po rozpade Československa, ako spomína pán Rafaj.

V dohovore však nie je spomenuté vyžadovanie súhlasu, ako to uvádza pán Rafaj. Dohovor v článku 23 hovorí o spolupráci medzi zmluvnými stranami:

"1. So zreteľom na uľahčenie spolupráce medzi zmluvnými štátmi
ich príslušné orgány

a) poskytnú generálnemu tajomníkovi informácie o svojej vnútroštátnej právnej norme týkajúcej sa občianstva vrátane prípadov stavu bez štátnej príslušnosti a viacnásobného občianstva a o vývoji v súvislosti s realizáciou dohovoru,
b) si na požiadanie navzájom poskytnú informácie o svojej vnútroštátnej právnej norme týkajúcej sa občianstva a o vývoji v súvislosti s realizáciou dohovoru.

2. Zmluvné štáty budú spolupracovať medzi sebou a s inými členskými štátmi Rady Európy v rámci príslušného medzivládneho orgánu Rady Európy s cieľom riešiť všetky relevantné problémy a podporovať progresívny vývoj právnych princípov a praxe týkajúcich sa občianstva a s ním súvisiacich záležitostí."

Možné konfliktné body môžu nastať práve napríklad pri požiadaní o poskytnutie informácie o vnútroštátnej právnej norme týkajúcej sa občianstva. Nie je tam však spomenuté, že by bolo prípadné "branie" si občanov podmienené súhlasom druhej strany.