Direktíva je vlastne nariadenie, to znamená, že nariadenia sú priamo uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa síce prijímajú spoločne, ale sú priamo uplatniteľné v členských krajinách. Čiže ide o zákon, dá sa povedať.
Výrok Maroša Šefčoviča hodnotíme ako nepravdivý, keďže hovorí o direktíve z anglického slova directive, čo je ekvivalentom smernice v slovenskom jazyku. Na rozdiel od nariadenia, ktoré je všeobecne záväzné právo a nevyžaduje ratifikáciu, smernica definuje ciele, ale metódy ich dosiahnutia prenecháva štátom.
"Úlohou nariadení je zabezpečiť uniformné vykonanie určitej časti primárneho práva. Nariadenia sú všeobecne záväzné pre európske inštitúcie, aj pre národné štáty, právne subjekty v rámci nich, a teda aj pre každého občana. Nariadenia majú prednosť pred vnútroštátnym právom a nevyžadujú si transpozíciu do právneho systému členskej krajiny."
"... právny akt, ktorým sa stanovujú ciele, ktoré majú dosiahnuť členské štáty EÚ, pričom sa voľba spôsobu a metód ponecháva na ich vnútroštátne orgány."
"Smernica nie je všeobecne záväzný normatívny akt. Je záväzná iba pre tú členskú krajinu EÚ, ktorej je adresovaná a vzhľadom na cieľ, ktorý má ňou byť dosiahnutý. Forma a spôsob, akým ju členský štát zrealizuje je plne v jeho réžii."