Pod pojmom medzinárodný únos, sme sa naozaj dopracovali k informáciám o únosoch detí podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosoch detí, rovnako ako aj v Nariadení Rady (ES) č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Nerozumieme však celkom smerovaniu debaty, ktorú sa snažil Vladimír Mečiar navodiť. Je pravda, že Béla Bugár viac ráz použil slová ako "únos" či "uniesli" avšak mal tým zrejme na mysli "zavlečenie do cudziny", čo je aj oficiálne pomenovanie činu, ktorý bol spáchaný na Michalovi Kováčovi ml. Použitie "únos" je skôr ľudovým názvom, nie právnou kvalifikáciou skutku. Navyše sa Béla Bugár odvoláva na Deklaráciu z roku 1992, ktorá sa netýka únosov, ale nedobrovoľného zmiznutia. Výrok Vladimíra Mečiara však hodnotíme ako pravdivý.

Z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, konkrétne čl. 1, vyplýva rozsah jeho pôsobnosti: 

"Cieľom tohto dohovoru je
a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a
b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva stykupodľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch."

Podobne vymedzuje únosy detí aj spomínané Nariadenie Rady č. 2201/2003 v čl. 10, ktoré stanovuje pravidlá pre určenie súdnej právomoci v takýchto prípadoch.

Béla Bugár však v relácii spomína Deklaráciu z roku 1992, ktorá sa týka ochrany všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím. Jej preambula okrem iného uvádza kontext prijatia tejto deklarácie:

 "Deeply concerned that in many countries, often in a persistent manner,enforced disappearances occur, in the sense that persons are arrested,detained or abducted against their will or otherwise deprived of their libertyby officials of different branches or levels of Government, or by organizedgroups or private individuals acting on behalf of, or with the support, director indirect, consent or acquiescence of the Government, followed by a refusalto disclose the fate or whereabouts of the persons concerned or a refusal toacknowledge the deprivation of their liberty, which places such persons outside the protection of the law"

Bugár naráža konkrétne na čl. 18 tejto deklarácie, ktorý sa týka udeľovania amnestii pri nedobrovoľných zmiznutiach, ktoré majú podliehať trestnoprávnemu postihu:  

"Persons who have or are alleged to have committed offencesreferred to in article 4, paragraph 1, above, shall not benefit from any special amnesty law or similar measures that might have the effect ofexempting them from any criminal proceedings or sanction."

Z uvedených citácii z deklarácie vyplýva, že pod pojem "nedobrovoľné zmiznutie" možno zaradiť aj "zavlečenie do cudziny", teda Vladimír Mečiar v tomto smere hovoril pravdu. 

 Na objasnenie možného terminologického omylu, ktorého sa Vladimír Mečiar chytil uvádzame slovenskú právnu úpravu únosov a zavlečenia do cudziny. Čo sa týka slovenského práva, tak únos je upravený jednak v § 209 Trestného zákona (z. č. 300/2005 Z.z.) ako trestný čin únosu:

"Kto dieťa alebo osobu postihnutú duševnou poruchou alebo duševne nedostatočne vyvinutú odníme z opatrovania toho, kto má podľa zákona alebo podľa úradného rozhodnutia povinnosť starať sa o nich, potrestá sa odňatím" 

Avšak tiež aj v § 186 ako trestný čin vydieračského únosu, s jednou základnou a dvomi privilegovanými skutkovými podstatami. Základná skutková podstata pritom znie: 

"Kto sa zmocní iného proti jeho vôli, a tým mu bráni užívať osobnú slobodu, alebo ho unesie a hrozbou jeho usmrtenia, ujmy na zdraví alebo inej ujmy si od neho alebo od tretej osoby vynucuje poskytnutie plnenia majetkovej povahy alebo nemajetkovej povahy, potrestá sa odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov."

Teda v slovenskom právnom vnímaní nejde len o pojem týkajúci sa detí či duševne chorých. 

Skutok spáchaný na Michalovi Kováčovi ml. možno však subsumovať pod § 187, teda trestný čin zavlečenie do cudziny: 

"Kto iného zavlečie do cudziny, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov."

Legálnu definíciu zavlečenia do cudziny zákon neposkytuje, avšak vychádzajúc zo systematiky trestného zákona môžeme povedať, že ide o trestný čin proti slobode a ľudskej dôstojnosti (druhá hlava TZ) pod ktorý spadá spolu s vydieračským únosom či napríklad obchodovaním s ľuďmi. Azda z týchto dôvodov sa udomácnil pojem "únos" namiesto právnicky korektnejšieho "zavlečenia do cudziny".