Pokiaľ hovoríme o tzv. Mečiarových amnestiách, tak ide o konkrétne rozhodnutie 55/1998 Z. z. predsedu vlády. Toto rozhodnutie bolo doplnené „v záujme odstránenia sporov o výklad rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998", resp. bolo vydané ďalšie rozhodnutie 214/1998 Z. z. o amnestii zo 7. júla 1998. Výrok hodnotíme ako nepravdivý.

Amnestie boli vydané vtedajším predsedom vlády SR Vladimírom Mečiarom 3. marca 1998, teda hneď na druhý deň po skončení funkčného, 5-ročného obdobia vtedajšieho prezidenta Michala Kováča na všetky trestné činy spáchané v súvislosti so zavlečením Michala Kováča ml. do zahraničia. 7.júla bol text amnestie upravený. 

Právomoc udeliť amnestiu  (čl. 102 pís. i)  prešla podľa čl. 105, ods. 1 Ústavy SR vo vtedy platnom znení na vládu SR:

"Ak nie je prezident zvolený, alebo ak sa úrad prezidenta uvoľní a ešte nie je zvolený nový prezident, alebo ak bol zvolený nový prezident, ale ešte nezložil sľub, alebo ak prezident nemôže svoju funkciu vykonávať pre závažné dôvody, výkon funkcie prezidenta patrí vláde Slovenskej republiky, okrem oprávnení prezidenta podľa čl. 102 písm. d) až g). V takomto prípade môže vláda poveriť svojho predsedu vykonávať niektoré právomoci prezidenta. Na predsedu vlády prechádza v tom čase aj hlavné velenie ozbrojených síl."

V danom prípade bolo príčinou to, že v NR SR pri voľbe prezidenta nebolo možné získať 90 hlasov poslancov. Napriek piatim kolám nebol zvolený žiaden kandidát. Prázdne miesto prezidenta zastupoval predseda vlády SR. Po voľbách do NR SR v septembri 1998 sa vládna koalícia dohodla na priamej voľbe prezidenta, podľa zákona sa však naďalej konali ďalšie kolá volieb. V období od 2. marca 1998 do 15. júna 1999 bola pozícia prezidenta SR neobsadená. Predchádzajúce neúspešné pokusy voľby nového prezidenta podnietili prehodnocovanie spôsobu voľby hlavy štátu. Spôsob voľby prezidenta SR upravil Ústavný zákon z 18. marca 1999. 

Taktiež existujú aj názory o tom, že druhá amnestia, ktorá má tú prvú dopĺňať nie je platnou, a to na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR (I. ÚS 30/99), keď Ústavu vyložil v tom zmysle, že prezident je oprávnený amnestie len udeliť, nie meniť alebo rušiť. V tomto duchu sa napríklad vyjadruje Ivan Trimaj: 

"Ak nemožno amnestiu zrušiť prezidentom samotným (hoci zastupujúcim), tak ju nemožno ani novelizovať. Veď novela znamená zrušenie starého znenia a nahradenie ho novým. Súdy, ktoré sa nezaoberali obžalobou spísanou prokurátorom Michalom Serbinom, rozhodli teda nesprávne."