Martin Poliačik
toho času nepolitik
A keď vám to ukážem na príklade školstva, ja som začal rozprávať o potrebe orientácie vzdelávania na potreby dieťaťa v roku 2010.
Dôležitú časť politickej agendy Martina Poliačika tvorí školstvo, potrebné zmeny v školstve, postavenie učiteľov a potreby žiakov, študentov.
Martin Poliačik je zástancom aj alternatívnych systémov a metód vzdelávania, v parlamente je ( a bol) členom Výboru pre vzdelávanie, vedu, mládeže a šport, rok pôsobil aj na Súkormnej základnej škole s materskou školou Montessori v Bratislave.
Na jeho súčasnej webstránke prezentuje myšlienku potreby zmien vo fungovaní škôl a celého vzdelávacieho procesu: "Priority vo vzdelávaní sa posunuli. Deti a študenti už nie sú odkázaní na učiteľa ako jediný zdroj informácií, majú nepreberné množstvo spôsobov, ako sa k novým vedomostiam dostať – vďaka internetu majú celý svet na špičkách svojich prstov. Ako však informácie triediť? Ako overovať, či sú pravdivé? Ako si vytvoriť názor, ak si jednotlivé zdroje informácií navzájom protirečia? A prečo majú vôbec chcieť niečo vedieť? Na tieto otázky by mal učiteľ vedieť v prvom rade odpovedať. Má byť fakľou, ktorá v deťoch zapáli túžbu poznávať svet okolo seba a dať im nástroje, ako to robiť."
Po prehľadaní vystúpení a faktických poznámok Martina Poliačika v parlamente počas vlády Ivety Radičovej a hlavne jeho príspevky z roku 2010, nepodarili sa nám nájsť vyjadrenia, v kotrých by bolo doslova uvedená "potreba orientácie vzdelávania na potreby dieťaťa." Je ale pravda, že k novelám zákonov a k návrhom týkajúcich sa vzdelávania vystupoval, a bojoval za väčšiu slobodu pre učiteľov a školy:
"My nie sme Holandsko, ktoré má viac ako 50 % svojich škôl už dnes založené na montessori pedagogike a ku každému dieťaťu je tam zvláštny individuálny prístup. Keby to tak bolo, mnohé deti vôbec domáce vzdelávanie nepotrebujú, ale pri dnešnom nastavení škôl, jednoducho nie je priestor, aby deti so špeciálnymi potrebami mohli bez ujmy na svojom psychickom vývine študovať na niektorých školách. A v záujme tých detí by malo byť, aby si ich rodičia mohli vzdelávať doma. " (faktická poznámka na 28. schôdzi, 8. decembra 2011)
Poliačikove vyjadrenie z roku 2010, kedy hovoril, že deti v školách s maďarským vyučovacím jazykom by sa mali učiť slovenský jazyk ako cudzí jazyk je možné rozumieť ako praktický príklad na preorientovanie vzdelávania na potreby detí: "Ono by to nakoniec bolo veci prospešné, keby sa deti maďarskej národnosti učili slovenčinu na školách ako cudzí jazyk.(...) Pre maďarské dieťa je slovenčina cudzí jazyk, preto by sme ich mali učiť slovenčinu ako cudzí jazyk. To znamená, rovnakými postupmi, didaktickými a metodickými, akými učíme angličtinu, francúzštinu... Takto sa im otvára cesta, ako sa slovenčinu naučiť lepšie".
V jednom z blogových príspevkov z roku 2010 Poliačik filozofuje o slobode a zodpovednosti štátu, štátnych inštitúcií a občanov. V článku reagoval na vyjadrenia predsedu poslaneckého klubu SNS, ktorý sa vyjadril v zmysle, že "univerzity, súdy a noviny majú priveľa slobody". Zastávaním slobody škôl (v tom konkrétnom prípade univerzít) Poliačik v istom zmysle hájil práva študentov na slobodné rozhodovanie: "Je to presne naopak - jedine zvýšením slobody je možné dosiahnuť reálnu zodpovednosť. Ak chceme, aby boli občania tohoto štátu naozaj zodpovední za svoj život, musí im ho najprv štát v čo najväčšej miere zveriť do rúk. Nie zobrať im peniaze a rozhodovanie zviazať množstvom nezmyselných pravidiel. Naopak, peniaze im nechať v rukách a množstvo pravidiel zmenšiť na nevyhnutné minimum."