Azda najväčší zmätok spôsobila centrálne regulovaná „učebnicová politika“ vďaka ktorej školy ani tesne pred začiatkom školského roka nedisponovali potrebným počtom učebníc pre svojich žiakov. Problematickým sa stal i plán zjednotenia učebníc cudzieho jazyka, ktorý bol kritizovaný najmä pre diskrimináciu iných, špičkovo pripravených a kvalitných publikácii, ktoré boli tým pádom zo zoznamu učebných pomôcok vyradené.  Kontroverznou záležitosťou sa stali učebnicevlastivedy pre základné školy s vyučovacím jazykom maďarským. Problém s učebnicami vznikol po nesúhlase s učebnicou,  kde slovenské názvoslovie rozbíjalo maďarský text čoho výsledkom bolo, že rodičia a učitelia začali  tieto učebnice na ministerstvo hromadne vracať.

Samotná reforma prinášala najvýraznejšie zmeny práve v tom, že priniesla vznik štátnych a školských vzdelávacích programov, ktoré mali určiť nový obsah učiva, aby sa žiaci nemuseli učiť informácie, ktoré v praxi nebudú vôbec potrebovať. Ďalším krokom bolo tiež zníženie limitov maximálneho počtu žiakov v triedach, či zrušenie Stredných odborných učilíšť( po novom zahrnuté pod stredné odborné školy). Školy taktiež získali väčšiu slobodu či priestor pre rozvíjanie tvorivosti v jednotlivých triedach a učebnice museli prejsť cez schválenie a odporúčanie ministerstva.

Takzvaný školský vzdelávací zákon získal okamžite mnoho kritikov nielen z radov opozície, ale i mimovládnych organizácií a učiteľov. Kameňom úrazu a hlavným predmetom kritiky bola najmä nepripravenosť škôl (z personálneho, organizačného a administratívneho hľadiska) rýchlo sa adaptovať na zákon, ktorého účinnosť  nadobudla platnosť 1. septembra nasledujúceho školského roku. Sťažnosti prichádzali najmä od pedagógov, ktorí boli postavení pred hotovú vec prakticky bez akejkoľvek prípravy, bez základných informácií, či metodickej pomoci.