V roku 1918 vznikla deklaráciou Československého národného výboru Československá republika, ktorej formácia je historikmi označovaná za základný zdroj slovenskej štátnosti. V nasledujúcich rokoch podliehalo slovenské územie snahám maďarských vlád o jeho pričlenenie k Maďarsku. Výrok preto hodnotíme ako pravdivý.

Prijatím Washingtonskej deklarácie a vyhlásením samostatnej Československej republiky (ČSR) v Prahe v roku 1918 vzniká po rozpade Rakúsko-Uhorska unitárny štát. Ústavná listina ČSR z roku 1920 ho stanovuje ako: „jednotný a nedeliteľný celok“, pre ktorý je spoločný československý národ štátotvorným. Slovensko sa k myšlienke spoločného štátu prihlásilo Martinskou deklaráciou. (pdf)

V prvej republike spočiatku administratívne členenie na Slovensku pozostávalo zo žúp, priamo podliehajúcich Ministerstvu vnútra ČSR. Od roku 1928 Slovensko figurovalo ako vyšší územnosprávny celok — tzv. Slovenská krajina (resp. Země Slovenská).

Tomuto členeniu predchádzalo prijatie zákona o zriadení župných a okresných úradov v ČSR, ktorý bol novelizovaný zákonom o organizácii politickej správy, nahradzujúc župy krajinskými správnymi obvodmi. (pdf, pdf)

Po vyhlásení nezávislosti v októbri 1918 začali vojská československej armády obsadzovať územie, ktoré vtedy patrilo pod novovyhlásenú Maďarskú demokratickú republiku (MDR), ako následníka Uhorského kráľovstva. 13. novembra vstupuje do platnosti Belehradské prímerie medzi zástupcami vojenskej misie Dohody a MDR. Ako píše Miroslav Michela: „17. paragraf tejto vojenskej konvencie obsahoval klauzulu o tom, že veľmoci nebudú zasahovať do vnútornej správy krajiny, čo maďarská strana vysvetľovala v tom zmysle, že územie Slovenska/Hornej zeme malo ostať pod kontrolou Károlyiho vlády.“ (.pdf, s. 21)

Francúzske zastúpenie sa koncom novembra ohradilo proti takejto interpretácii 17. paragrafu. Štáty Dohody potvrdili československé územné požiadavky.

Plukovník Ferdinand Vix oznámil Maďarsku, že československá armáda bola uznaná za súčasť vojsk Dohody (s. 31), vďaka čomu jej prináleží právo obsadenia všetkých území patriacich ČSR; maďarským vojskám bola uložená povinnosť sa stiahnuť z československých území. Slovenskú časť územia obsadili jednotky koncom januára 1919. K menším ozbrojeným stretom dochádzalo naďalej.

Tzv. „Vixova nóta” bola jedným z dôvodov, prečo Károlyiho vláda podala demisiu v prospech socialistov. Výsledkom tohto vývoja bolo vyhlásenie Maďarskej republiky rád (MRR). MRR (1919) si od okolitých štátov nárokovala stratené územia, pred rokom 1918 patriace jednotnému Uhorsku. Matej Hanula k zahraničnopolitickej orientácii MRR píše: „…chystala sa vyvážať komunistickú revolúciu formou vojenskej intervencie do okolitých krajín. Pod heslom proletárskej revolúcie zároveň skrývala svoj ďalší cieľ, ktorým bola obnova územnej integrity bývalých uhorských území.“ V máji až júni 1919 došlo medzi ČSR a MRR k ozbrojenému konfliktu, keď maďarská armáda začala zaberať územia južného a východného Slovenska. Vznikol tu aj krátkodobý štátny útvar Slovenská republika rád, ktorý bol satelitom MRR. Tlak medzinárodného spoločenstva a ofenzíva československých vojsk prinútili maďarské vojská z územia ČSR ustúpiť.

Hranice jednoznačne vymedzila až Trianonská mierová zmluva.