Odborná právnická obec sa zhoduje na tom, že slovenskú prokuratúru možno zaradiť k tzv. románskemu modelu. Zároveň experti dlhodobo poukazujú na viaceré sporné prvky monokratického riadenia z čias socializmu. Tvrdenie Zuzany Čaputovej hodnotíme ako pravdivé.  Postavenie prokuratúry na Slovensku určuje ústava, celkovú organizáciu úradu, ako aj práva a povinnosti prokurátorov upravuje zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Odborníci sa nezhodujú na jednoznačnom delení typov prokuratúry. Základné delenia však hovorí o germánskom a románskom modeli.  Germánsky model nájdeme napríklad v Rakúsku, Nemecku či Českej republike. „V týchto prípadoch predstavuje prokuratúra, resp. štátne zastupiteľstvo len orgán verejnej obžaloby, pôsobnosť v iných oblastiach je výrazne obmedzená. Zároveň sú organizačne prepojené s inými orgánmi verejnej moci.” (s. 117). V románskom modeli je naopak prokuratúra nezávislá a nespadá pod žiadnu zložku štátnej moci. „Rovnako, jej pôsobnosť je rozšírená aj na netrestné oblasti a z hľadiska verejnej správy predstavuje spôsob jej vonkajšej kontroly” (s.117) Ako uvádza analýza Parlamentného Inštitútu Kancelárie NR SR, prokuratúra SR je oddelená od súdnej aj výkonnej moci, nepodlieha tak Ministerstvu spravodlivosti, ako tomu je napríklad v Českej republike (s.5).  Má postavenie sui generis v rámci ústavného zakotvenia a je možné ju začleniť pod románsky model úradu verejného žalobcu (s. 6). V odborných kruhoch zároveň existuje diskusia o miere vplyvu predošlej, socialistickej (občas aj sovietskej) úpravy prokuratúry na dnešné fungovanie prokuratúry na Slovensku - napríklad pri právomociach Generálneho prokurátora alebo pri prísne hierarchickej štruktúre prokuratúry. Postupný nástup sovietskeho typu prokuratúry v socialistickom Československu zavŕšilo prijatie novej legislatívy v roku 1952, ktorá prokuratúru pretvorila na „samostatný, jednotný, monokratický orgán nezávislý na miestnych a ostatných orgánoch štátnej správy.  Legislatívne bol vytvorený tzv. všeobecný dozor nad zachovávaním zákonnosti vo verejnej správe.” (s. 110). Zavedený bol napríklad inštitút protestu prokurátora, ktorý naša legislatíva pozná dodnes.