Na zákon o Maďaroch žijúcich v susedných krajinách (tzv. krajanský zákon), ktorý bol prijatý v roku 2001 a vstúpil do platnosti v januári 2002 reagovala vtedajšia vláda nasledovne:

Vo februári roku 2002 navrhli poslanci za KDH zákon o zabezpečení zvrchovanosti republiky, ktorý mal zabrániť realizácii maďarského krajanského zákona na území Slovenska. Zákon nebol prijatý, nepozdával sa SMK.

Vo februári 2002 prijal slovenský parlament text deklarácie, v ktorom sa poslanci postavili proti uplatňovania zákona na území Slovenska, pretože podľa poslancov zákon zasahuje do "výlučnej územnej a personálnej jurisdikcie suverénneho štátu."

Ku čiastočnému riešeniu situácie došlo po zmene vlády v Maďarsku (V. Orbána vystriedal P. Megdyessy) a v novembri 2002 navrhli maďarské strany a krajanské organizácie novelizáciu zákona. S novelizovanou verziou zákona, z ktorej vymizli prvky exteritoriality, schválenou v júni 2003 už súhlasila Európska komisia ako aj okolité štáty, avšak okrem Slovenska.

Slovenská vláda ako reakciu pripravovala zákon o 90% zdanení podpory držiteľom preukazu. Ku kritike sa pridala Rada Európy a OBSE a vyzvali Maďarsko ku ďaľšej úprave krajanského zákona. K vyriešeniu sporu došlo koncom júna 2003, keď sa Eduard Kukan a Lászlo Kovács dohodli na stretnutí o neuplatňovaní zákona na území Slovenska.

"Výhody, ktoré zákon poskytoval, mali byť realizované na základe medzištátnej zmluvy a dvojstrannej dohody a podporu vo vzdelávaní má poskytovať slovenská organizácia s so slovenskou právnou subjektivitou."

Podrobný chronologický popis vývoja si môžete prečítať v práci brnenského politológa Vlastimila Havlíka.

Na základe uvedeného je pravda, že Slovensko vyvinulo tlak na maďarskú stranu a s podporou európskych orgánov sa jej podarilo vymôcť zmeny a vymanenie sa z účinnosti krajanského zákona.