Odmietavý postoj KDH pri hlasovaní za prijatie Ústavy 1. septembra 1992 vyplýval podľa slov I. Čarnogurského z obavy, že vznikajúci, v poradí druhý slovenský štát, by v rukách vtedajšej vládnej garnitúry nadobudol podobu prvého slovenského štátu. Ako uviedla agentúra TASR, najmä v súvislosti s demokratickým deficitom a politickou izoláciou v medzinárodnom prostredí. 

Ján Čarnogurský v tejto súvislosti podotkol: "keď KDH chcelo vtedy radikálne oponovať politike V. Mečiara, ktorá viedla k vyhláseniu samostatnej SR, ale na druhej strane ju aj viedla do medzinárodnej izolácie, tak muselo oponovať od samého začiatku, čiže od prijatia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenska cez prijatie ústavy až po niektoré protiústavné rozhodnutia."

Proti textu Deklarácie hlasovali v KDH okrem I. Čarnogurského aj poslanci J.Klokner, P.Kubicár, G.Pravdová, A.Rajnic, A.Rakús a I.Šimko (Politologická revue 3/2005, pdf, s.6). Odmietavé stanovisko súviselo aj s tým, že KDH v roku 1991 pripravilo vlastný návrh ústavy, ktorý aj neskôr presadzovalo. Podľa TASR tento návrh obsahoval ustanovenie, že Slovenská republika môže budovať vzťahy s inými zvrchovanými krajinami a utvárať s nimi na základe zmluvy štátne zväzky v podobe suverénnych štátnych subjektov medzinárodného práva.

Ako uvádza Majerová  (Politologická revue 3/2005, pdf, s.5), I. Čarnogurský sa pred samotným hlasovaním o Ústave vyjadril negatívne k spôsobom, akým HZDS zabezpečuje suverenitu SR. Upozornil na to, že HZDS nie je schopné zabezpečiť budúci demokratický vývoj Slovenska.