A co teda Symphonic?

Aj pri symfonickom orchestri zafungovali vonkajšie okolnosti. Asi pred troma rokmi sme v štúdiu dokoncovali album Empatia a zrazu prišli nejakí ludia, že v pražskom Obecnom dome majú volný termín pre symfonický orchester. Hovorím im - Symfonák? Isteže, aj dva, len už chodte, lebo som sa práve zaoberal albumom Empatia. Po case idem po Prahe, zrelaxovaný, album dokoncený, a vidím plagát – Meky Žbirka, koncert v Obecnom dome. Volám manželke Katke a hovorím, co to je? Vraj som to slúbil. Coskoro som sa ocitol na skúške v štátnej opere, už boli hotové aranžmány, takže to, co sme si vtedy medzi dverami poslubovali, naozaj zobrali seriózne. Takže ak ste sa pýtali, ci to bol môj sen, odpoviem, že to bol zámer, pretože niektoré moje skladby po orchestri doslova volajú. Napríklad Balada, Atlantída ci Jesenná láska. Ale že by som si to ja od stola pri kávicke vymyslel, na to teda nemám povahu. Nemám povahu ani zorganizovat turné.

Je to zatažujúce?

Je to strašne vela organizacných vecí. Najmä takých, ktoré nevidno, ale treba ich urobit. Až potom môžete vystúpit na nejakých Pasienkoch, a dokonca ani vtedy nemáte pokoj. Napríklad minule - všetko už bolo pripravené, hala plná, orchester naucený, ja som prišiel, postavil som sa a zistil, že v hladisku sa hádajú ludia, lebo si nemajú kam sadnút. Z pódia som to musel riešit – prosím vás, prineste stolicky. Turné nie je len o tom, že prídete a budete hrat. Turné je o cestovaní, v každom meste je iný usporiadatel, neviete, cím vás zaskocí, môže byt problém s elektrinou alebo s otvorením sály...

Podme však na zaciatok vašej speváckej kariéry. Vraj váš hudobný vývoj ovplyvnili bratia a mama...

Keby som nemal bratov a nehralo sa u nás tak casto, ktovie, ako by to dopadlo. Ale ja som vždy rád spieval. Ked tu v Bratislave ešte nestálo tolko nových budov, ked tu bol hotel Hron a Schöne Náci dirigoval dopravu, tak som tu chodil, malický, a spieval som si. Mám pocit, že som spieval ešte skôr, ako som zacal hovorit. Na ulici ma upozornovali, nespievaj, však sa na nás pozerajú. A mama mi neskôr hovorila, že podla môjho spevu vždy vedela, co bolo v škole. Ked z chodby nic nepocula, nieco nebolo v poriadku.

A co ste si spievali?

Všelico. Tam za vodou v rákosí, skupinu Matadors, neskôr Olympic, všetko, co dávali v rádiu. Vtedy som si nemyslel, že raz budem spevákom, len som to mal rád. To mi niekedy interpreti, ktorých dnes stretávam v šatni, ani neveria. Bol som hotový, ked som sa stretol s Ivetou Simonovou, Milanom Chladilom ci Waldemarom Matuškom. A dodnes, ked vidím Jirího Suchého, musí si urcite mysliet, že sa mi nieco stalo, lebo by som mu najradšej stále len dakoval. Toto malo, samozrejme, svoj vrchol pri stretnutí s Paulom McCartneym v Prahe v roku 2004. Skutocne som bol vtedy poriadne roztrasený, ked sa ma v šatni spýtal, co si myslím o jeho skladbe Follow me, ktorú mi zahral.

<iframe src="http://volby.sme.sk/serv/preferencie/?w=500&h=400&p=380&s=1|" width="500" height="400" marginheight="0" marginwidth="0" scrolling="no" frameborder="0" ></iframe>