Výrok je nepravdivý pretože privatizácia niektorých strategické podnikov prebehla už aj za Mečiarovej vlády ako v prípade Slovnaftu a strategické energetické podniky predalo aj Maďarsko.    

Vláda Vladimíra Mečiara predala napr. Slovnaft, Naftu Gbely a Východoslovenské železiarne, ktoré sa dajú považovať rovnako strategické podniky.

V roku 2002 vláda Mikuláša Dzurindu predala 49 percent akcií SPP a druhá Dzurindova vláda spolu s ministrom Ivanom Miklošom predala 66 % Slovenských elektrární. Rovnako vláda plánovala privatizovať aj bratislavské letisko. 

V Maďarsku boli odpredané energetické spoločnosti zahraničným firmám, ako napr. nemeckým spoločnostiam E.ON a RWE, francúzskym- EDF a GDF Suez a či talianskej firme Eni.

V Poľsku sú lídrami trhu s energetickými surovinami napríklad  RWE Polska and RWE Stoen Operator. V Česku bola tzv. Veľká privatizácia zahájená popri známej kupónovej privatizácii pred viac ako dvadsiatimi rokmi a dovŕšená bola v roku 1994. 

Aj po veľkej privatizácii totiž štátu zostal značný majetok, predovšetkým takzvané strategické firmy a podiely v energetických ťažobných, hutnických, dopravných a finančných spoločnostiach strategického významu. Samotné ministerstvo financií eviduje päť strategických, nad ktorými si chce ponechať kontrolu. Tými sú ČEPRO, České aerolinie, ČEZ, Mero a Letiště Praha.

Po páde ZSSR sa masová privatizácia rozmohla vo všetkých postsocialstických krajinách. Napríklad v Rusku sa do 2 rokov zprivatizovalo približne 15 000 podnikov. V Česku to bolo 1800 v priebehu 4 rokov. (.pdf , s. 630)

Podľa tejto schémy stredoeurópskych štátov sa privatizovali aj podniky v krajinách východnej Európy ako Rumunsko, Bulharsko, Ukrajina, Kazachstan a i. Dnes tvoria súkromné podniky viac ako 80 % príjmu štátu v Česku, Estónsku, Maďarsku a na Slovensku. 75 % je to v Poľsku a v Litve a 70 % v Lotyšsku, 65 % v Slovinsku.