DEMAGÓG - Factcheck politických diskusií

Maroš Šefčovič

Nestraníci

Šefčovič pripomenul, že európske právo je veľmi jednoznačne postavené na tom, že voľný pohyb osôb je pre tých ľudí, ktorí chcú pracovať. Šefčovič - Ak má niekto reálnu šancu získať zamestnanie v inom členskom štáte únie, môže tam bez zaregistrovania svojho pobytu pobudnúť šesť mesiacov. V prípade akéhokoľvek zneužívania podmienok tamojšieho sociálneho systému, môže daná krajina takéhoto človeka vyhostiť. "Je to absolútne v súlade s európskym právom," poznamenal podpredseda EK.

22.04.2014
Pravda

Maroš Šefčovič hovorí pravdu o primárnom cieli voľného pohybu osôb aj o možnostiach vyhostenia (hoci jeho formulácia je zjednodušenou interpretáciou), aj o šesťmesačnej lehote, počas ktorej možno v krajine pobudnúť bez registrácie. Výrok hodnotíme ako pravdivý.
Praktický právny rámec voľného pohybu osôb v EÚ vytvára Hlava IV Lisabonskej zmluvy (.pdf) a Smernica (.pdf) 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov (ďalej: smernica). V Lisabonskej zmluve voľný pohyb osôb zahŕňa voľný pohyb pracovníkov a právo usadiť sa, ale aj v druhom prípade sa za dôvody takéhoto pohybu považujú najmä pracovné ciele: "Sloboda usadiť sa zahŕňa aj právo zahájiť a vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, založiť a viesť podniky, najmä spoločnosti v zmysle druhého pododseku článku 54, za podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov právom štátu, v ktorom dochádza k usadeniu sa, pokiaľ ustanovenia kapitoly o pohybe kapitálu nestanovujú inak." Zjednodušene preto možno konštatovať, že voľný pohyb osôb obsahuje predovšetkým právo "zamestnať sa na území iného členského štátu alebo vykonávať na jeho území podnikateľskú činnosť" (bližšie pozri Kalesná, K. et al.: Európske právo. Bratislava: Praf UK, 2011).
Rovnako je pravdivé tvrdenie, že za určitých dôvodov môže členský štát osoby z iných členských štátov vyhostiť. Podľa článku 27 (kapitola VI smernice) "s výhradou ustanovení tejto kapitoly členské štáty môžu obmedziť slobodu pohybu a pobytu občanov Únie a ich rodinných príslušníkov bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť na základe dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia. Tieto dôvody sa nesmú využívať pre ekonomické účely." Jednou z interpretácií vyhostenia na základe dôvodu verejného poriadku je aj zneužívanie sociálneho systému, k čomu smernica uvádza:

  • (čl. 16 preambuly): "pokiaľ sa užívatelia práva pobytu nestávajú neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu, nemali by byť vyhostení." 
  • (čl. 14): "Občania Únie a ich rodinní príslušníci majú právo pobytu určené v článku 6, pokiaľ sa nestávajú neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu."
Z tejto formulácie analogicky vyplýva, že ak sa užívatelia stanú neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci, môžu byť vyhostení. Takto postupovalo napríklad Belgicko v roku 2013. Šefčovičova interpretácia, že vyhostenie je možné v prípade "akéhokoľvek" zneužívania podmienok sociálneho systému, je do istej miery zjednodušujúca a potenciálne môže zahŕňať viac prípadov, než vyhostenia iba v prípade vytvárania neprimeranej záťaže pre systém sociálnej pomoci. Dôležité je totiž pripomenúť, že akékoľvek vyhostenie musí rešpektovať (.pdf) princíp proporcionality (primeranosti): "Pokiaľ ide o verejný poriadok a verejnú bezpečnosť, opatrenia prijaté z týchto dôvodov musia:
  • byť primerané (vyhostenie je veľmi výrazný zásah do osobného života a musí byť primerané závažnosti porušenia verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti) a
  • vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca, ktorý musí predstavovať skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti."
Podpredseda Európskej komisie uvádza správny údaj aj o dĺžke pobytu bez registrácie. Ako je zrejmé z článkov 6 a 7 smernice, rozdiel je medzi pobytom do troch mesiacov a nad tri mesiace: "Občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia do troch mesiacov bez akýchkoľvek podmienok alebo formalít iných, ako je požiadavka vlastniť platný preukazu totožnosti alebo pas."  Článok 8 smernice spresňuje administratívne formality: "Bez toho, aby bol dotknutý článok 5(5), v prípade období pobytu dlhších ako tri mesiace môže hostiteľský členský štát požadovať, aby sa občania Únie zaregistrovali na príslušných úradoch." Pre uchádzačky a uchádzačov o zamestnanie je však stanovená výnimka, ktorú upravuje článok 7 (právo pobytu na viac ako tri mesiace): "(ak osoba) je riadne zaregistrovaná ako nedobrovoľne nezamestnaná osoba potom, čo sa jej ukončila pracovná zmluva na dobu určitú kratšiu ako jeden rok, alebo po tom, čo sa stala nedobrovoľne nezamestnaná počas prvých dvanástich mesiacov a zaevidovala sa ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade práce. V takomto prípade sa štatút pracovníka zachová aspoň šesť mesiacov." Je teda pravdou, že takáto osoba môže na území členského štátu pobudnúť (minimálne) šesť mesiacov. Zaregistrovať musí nie svoj pobyt, ale skutočnosť, že je nedobrovoľne nezamestnaná.

Dátum zverejnenia analýzy: 22.04.2014
success
error