Pavol Hrušovský vo svojom tvrdení uvádza, že existujú členské štáty EU, ktoré podvádzali už pri samotnom vstupe do eurozóny, čiže nespĺňali dané kritéria a napriek tomu sú členmi eurozóny. Toto tvrdenie môžeme hodnotiť ako pravdivé na základe príkladu Grécka z roku 2001 a Talianska z roku 1999.

Grécko v roku 2001 vstúpilo do eurozóny no v roku 2004 priznalo, „ .. že od roku 1997 deficit rozpočtu nikdy neklesol pod 3 % HDP. Splnenie tohto limitu je jednou z hlavných podmienok pre prijatie eura. Grécko pôvodne uvádzalo, že od roku 1999 plnilo trojpercentné pravidlo. Grécky finančný list Naftemboriki uviedol, že skutočný deficit v roku 1999 dosiahol 3,4 %, pričom pôvodne uvádzaný údaj bol 1,8 %. Skutočný rozpočtový deficit v roku 1997 dosiahol 6,4 % a v roku 1998 4,1 %..“ čo je viac ako povolený troj-percentný strop.

V prípade Talianska sa podľa všetkého vďaka manévrovaniu s bankami talianskej vláde podarilo zakryť výdavky tak, aby sa neobjavili v oficiálnych štatistikách. Podľa správy Financial Times v čase, ked sa Taliansko snažilo vstúpiť do eurozóny, ..Rím prijímal peniaze od bánk, aby splnil kritériá deficitu, ktoré stanovila EÚ pre prvých jedenásť krajín, vstupujúcich do eurozóny v roku 1999." Taliansko malo v roku rozpočtový deficit vo výške 7,7 percenta. V roku 1998, kľúčový rok pre schválenie jeho členstvo v eurozóne, to bolo 2,7 percenta, zďaleka najväčší pokles medzi európskou jedenástkou.