Martin Klus
SaS
Všade vo svete je dvojkolová voľba zavedená preto, aby ohranila extrémy
Výrok Martina Klusa zaznel v diskusnej reláciíRTVS Správy a komentáre 11. januára 2017. Časť videozáznamu zverejnil aj na svojej facebookovej stránke. Hoci odborné zdroje potvrdzujú, že dvojkolový volebný systém skutočne môže eliminovať extrémistické a antisystémové strany v druhom kole voľby, nemusí sa jednať o jediný dôvod zavedenia tohto systému. Dvojkolová voľba môže byť preferovaná i kvôli iným jej aspektom. Niektoré zdroje dokonca dokazujú, že eliminácia extrémnych strán alebo kandidátov, nie je iba výsadou dvojkolového systému. Podľa experimentu totiž jednokolové i dvojkolové voľby obmedzia strany na okrajoch politického spektra prakticky s takmer rovnakou úspešnosťou.
Výrok Martina Klusa preto hodnotíme ako zavádzajúci.
V čase uverejnenia relácie bol Martin Klus mestským poslancom za mesto Banská Bystrica, neskôr ohlásil svoju kandidatúru na župana Banskobystrického kraja vo volbách 4. novembra 2017.
Dvojkolový volebný systém patrí medzi väčšinové absolútne systémy. Hoci už v prvom kole môže zvíťaziť kandidát s nadpolovičnou väčšinou hlasov, takáto situácia býva veľmi ojedinelá. Zvyčajne voľba pokračuje druhým kolom, do ktorého postupujú dvaja kandidáti s najvyšším počtom hlasov z prvého kola. Víťazom druhého kola je kandidát s vyšším počtom hlasov (hlasy s prvého kola sa v druhej voľbe nezohľadňujú).
Hoci sa ako jeden z efektov dvojkolovej voľby uvádza eliminácia antisystémových a extrémistických strán z druhého kola voľby, nejedná sa nutne o jedinú výhodu, ktorú tento typ voľby prináša. Ďalšou môže byť napríklad možnosť upraviť svoje preferencie ako volič a rozhodnúť sa v druhom kole pre iného kandidáta. Dvojkolový volebný systém taktiež podnecuje konštruktívnu komunikáciu a spoluprácu medzi stranami pred druhým kolom voľby, a tiež eliminuje efekt štiepenia hlasov (tzv. “splitting vote”). Tento fenomén popisuje napríklad situáciu rozdelenia hlasov od voličov s väčšinovou (napr. ľavicovou) politickou orientáciou na dve skupiny (dvaja kandidáti / strany), pričom množstvo hlasov pre jednotlivé skupiny bude menšie ako množstvo preferencií jednej, menšinovej (napr. pravicovej) strany. V tom prípade vyhrá menšinová strana, napriek tomu, že druhá politická orientácia má medzi voličmi početnejšiu podporu.
Schopnosť dvojkolového volebného systému obmedziť reprezentáciu extrémistických a antisystémových strán opisuje v svojej akademickej práci (.pdf, s. 6), publikovanej v Sociologickom časopise v roku 2011, sociológ Tomáš Lebeda. Tieto strany totiž v druhom kole narážajú na izoláciu a voliči ostatných strán majú tendenciu hlasovať proti nim. Za zástancu tejto myšlienky označuje politológa Giovanniho Sartoriho. Lebeda ako praktický príklad eliminácie extrémistických a antisystémových strán považuje napríklad francúzske prezidentské voľby v roku 2002. Kandidát ultrapravice Jean-Marie Le Pen získal v prvom kole druhý najvyšší počet hlasov, pričom hlasy prvých troch kandidátov boli takmer vyrovnané. V druhom kole voľby bol však výrazne porazený Jacquesom Chiracom s bilanciou 82,21% k 17,79%.
Vyššie spomínaný efekt izolácie spomína i Michal Kubát v redakčne upravenom príspevku, čerpajúceho z knihy Stanislava Balíka a kol.:
"Tyto strany bývají izolované, obtížně hledají spojence, a jsou proto tímto volebním systémem znevýhodněny. Avšak dokonce i v situacích, kdy se antisystémové nebo extrémní politické straně podaří navázat spolupráci se stranou prosystémovou, bude pravděpodobně znevýhodněna."
Viktor Dvořák v texte “Jak napravit český volební systém”, uverejnenom 11. februára 2009 v Hospodářských novinách, označuje dvojkolový systém ako spravodlivejšiu variantu. Vzhľadom na to, že do druhého kola postupujú strany alebo kandidáti s najvyšším počtom hlasov, jedná sa často o veľké, tradičnejšie strany (kandidátov). Antisystémové strany a kandidáti majú zväčša menšiu podporu. V prípade postupu do druhého kola môžu naraziť na problém komunikácie s ostatnými stranami a vzhľadom na radikálny charakter programu často nezískavajú oproti prvému kolu ďalších voličov.
Medzi nevýhody dvojkolovej voľby patria napríklad vyššie finančné výdavky, kvôli nutnosti usporiadania druhého kola hlasovania. V niektorých krajinách alebo prípadoch môže tento systém volieb prinášať disproporčné výsledky.
Nie všetky zdroje však jednoznačne favorizujú v otázke eliminácie extrémov dvojkolový systém volieb pred jednokolovým. Výsledky experimentu francúzskeho Národného centra pre vedecký výskum (CNRS) z roku 2007 ukazujú, že jednokolový (one round plurality election) a dvojkolový (two round majority runoff) volebný systém majú prakticky rovnakú schopnosť vyradiť kandidátov na okrajoch politického spektra. Tieto závery sa opierali o praktický experiment i teóriu Garyho W. Coxa, ktorý v roku 1997 naviazal na závery Maurica Duvergera (1951). Obaja sa venovali problematike voličského správania, najmä odlíšeniu úprimnej a strategickej voľby preferovaného kandidáta. Pri strategickom prístupe totiž volič nevolí úprimne podľa svojej preferencie, napríklad malú či okrajovú stranu, ale prispôsobuje svoju voľbu tak, aby podporil radšej jedného z potencionálne úspešnejších kandidátov. Cox okrem iného tvrdí, že voľba strategického prístupu pred úprimnou voľbou nie je iba doménou jednokolových volieb. Aj pri dvoch kolách voliči volia kandidátov tendenčne, avšak pri jednokolovej voľbe sa voliči strategicky sústredia na dvoch hlavných kandidátov, pri dvojkolovej voľbe sú to až traja.
Aj samotný experiment (.pdf, s. 3) mal dokázať ako ovplyvňuje voľba volebného systému voličské správanie. Napríklad, či voliči uprednostnia strany, ktoré sú skutočne najbližšie ich politickej pozícii alebo budú voliť strategicky kandidáta s väčšou šancou na výhru? Výskumníci nasimulovali respondentom počas jedného stretnutia volebnú situáciu osemkrát (štyri jednokolové a štyri dvojkolové voľby). Každému účastníkovi bola zadaná preferovaná pozícia na politickej škále od extrémnej ľavice po extrémnu pravicu. Na tejto škále sa tiež nachádzalo 5 politických strán (A – extrémna ľavica, B – umiernená ľavica, C – stredová orientácia, D – umiernená pravica, E – extrémna pravica). Účastníci boli finančne motivovaní zvoliť si stranu najbližšie k svojej pomyselnej pozicií, aby tak simulovali politickú preferenciu voliča a motiváciu voliť kandidáta, ktorý je skutočne najbližšie k jeho politickému názoru. Strany na okraji spektra A a E majú kvôli svojmu umiestneniu na osi prirodzene menší počet “úprimných” voličov (menej participantov je v ich blízkosti) a i podľa štatistiky sa vždy najmenej hlasov dostalo práve im. Výskum o dvoch skupinách sa realizoval celkom 12-krát v rôznych mestách (Lille, Montreal a Paríž), pričom počet participantov sa menil, aby boli zastúpené prípady menších i väčších skupín voličov (a tým pádom i väčšieho množstva pozícii na osi). Spolu sa realizovalo 192 volieb v rámci experimentu. Kandidáti B, C a D bývali zvolení priemerne v 30 % prípadov (každý), kandidáti A a E získali priemerne po 5 % hlasov. Z výskumu ďalej vyplýva, že rozdiel medzi preferenciami extrémnych kandidátov v jednokolovom a dvojkolovom systéme prakticky neexistuje, respektíve je tak malý, že je štatisticky nevýznamný. Kandidáti s centrálnou pozíciou v rámci politického spektra boli úspešnejší v jednokolových voľbách a umiernená ľavica a pravica bola úspešnejšia v dvojkolovom systéme. V oboch systémoch tak mali voliči tendenciu opustiť extrémne preferencie a strategicky zvoliť kandiáta s vyššou pravdepodobnosťou úspechu.
Nemôžeme preto jednoznačne potvrdiť, že je argumentácia poslanca Klusa správna. Ohranenie extrémov nemusí byť totiž jediným dôvodom pre zavedenie dvojkolových volieb. Podľa niektorých zdrojov však môže byť jedným z nich.
Diskusia, z ktorej analyzovaný výrok pochádza, sa vysielala v januári 2017. V tom čase totiž slovenské koaličné strany priniesli návrh o zmenu volebného systému župných volieb. V marci 2017 poslanci prelomili veto prezidenta Andreja Kisku a opätovne schválili jednokolové krajské voľby.