Na základe dostupných informácií sa nikde explicitne nepíše, že by mal politik právo sa vyjadrovať expresívne v reakcii na expresívne vyjadrenia médií. Dotknutá osoba má právo na reakciu, avšak vhodným spôsobom. Z tohoto dôvodu označujeme výrok za zavádzajúci. 

Problematiku slobody prejavu vo svojej judikatúre rozvíja Ústavný súd SR. V rámci sekcie Všeobecné východiská rozhodovacej činnosti ústavného súdu pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti (zhrnutie časti odôvodnenia nálezov ústavného súdu)  dokumentu Sloboda prejavu a súdna moc od predsedníčky ÚS – JUDr. Ivetty Macejkovej, PhD. – sa v bode štyri píše: „Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva.“ (.pdf, s. 21)  Ako sa ďalej v dokumente na strane 24 píše: „2. Tlač je strážny pes demokracie, hrá významnú úlohu v právnom štáte. 3. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo dostať také informácie. 4. Novinári môžu používať určitú mieru preháňania a provokácie.“ (.pdf, s. 24)

Slovenskí novinári tak majú právo sa vyjadrovať, i keď sa to premiérovi nepáči. Toto právo je zároveň zaručené Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo 4. novembra 1950, ktorý v čl. 10 ods. 1 ustanovuje: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.“ Dnes je garantom dodržiavania práv Dohovoru Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spomína aj Fico.

Na strane štyri vyššie spomínaného dokumentu sa predsedníčka vyjadruje: „Orgány verejnej moci v zásade nie sú ani oprávnené posudzovať správnosť a prípustnosť prejavených názorov. Dôsledkom takéhoto postupu by bolo zavedenie cenzúry, ktorá je v zmysle čl. 26 ods. 3 ústavy vylúčená.“ (.pdf, s. 4)

„Nesmie však ísť o svojvoľný a zlomyseľný útok. Sloboda vyjadrovania sa nesmie stať povolením na rozsiahle urážanie, znevažujúce vyhlásenia a negatívne hodnotiace úsudky, ktoré nemajú nič spoločné s politickými otázkami.“ (.pdf, s. 5)

Na stránke najpravo.sk sa píše: „Novinári (či vo všeobecnosti médiá) sú sprostredkovateľmi nielen kritiky a kontroly verejnosti voči politikom, ale tiež názorov a reakcií, ktoré politici adresujú verejnosti... Ak preto verejne činná osoba považuje úvahu o svojej možnej protekcii za spôsobilú vzbudiť u časti verejnosti mylný dojem, má nepochybne možnosť sa proti takejto interpretácii vhodnou formou verejne ohradiť a viesť v tomto smere prípadne polemiku s uvedeným hodnotiacim úsudkom.“ (z nálezu Ústavného súdu SR z 18. apríla 2013, sp. zn. IV. ÚS 492/2012-67). 

Je zrejmé, že dotknutá osoba má právo reagovať na útoky zo strany médii, ale vsuvka expresívnych výrazoch, zdá sa, bola vložená premiérom len účelovo.