Členský štát, na ktorého územie príde občan tretej krajiny a žiada o azyl, by mal byť podľa Dublinskej regulácie zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti. Pokiaľ sa presne nedá určiť, do ktorej krajiny vstúpil žiadateľ ako prvej, zodpovednosť má štát, v ktorom bola podaná prvá žiadosť o azyl. Zodpovedný štát sa musí postarať o žiadateľa a o proces posúdenia žiadosti. Túto povinnosť teda nezavádza Ženevská konvencia, ako tvrdí Sulík, ale Dublinský dohovor. Výrok preto hodnotíme ako nepravdivý.

Dublinská regulácia uvádza nasledovné:
"Where a third-country national applies for asylum in an international transit area of an airport of a Member State, that Member State shall be responsible for examining the application. 
If no Member State can be designated on the basis of the criteria listed, the first Member State with which the asylum application was lodged will be responsible for examining it. 
(...) 
The Member State designated as responsible for the asylum application must take charge of the applicant and process the application."

Aj Ženevská konvencia rieši určité práva utečencov a povinnosti štátov, do ktorých prichádzajú, no priamo povinnosť na prejednávanie žiadosti o azyl neobsahuje. Špecifiká udeľovania azylu a povinnosť ho udeliť rieši Dublinská regulácia.