Dublinský systém tvorí základ azylovej politiky EÚ. Podľa tohto systému prináleží posudzovať žiadosť o azyl tej členskej krajine EÚ, do ktorej migranti vstúpili ako prví. Podľa Dublinského systému je žiadateľ o azyl povinný registrovať sa a budú mu odobrané odtlačky prstov. Žiadatelia o azyl sa môžu voľne pohybovať po území hostiteľského členského štátu alebo v rámci územia, ktoré mu tento členský štát vyčlení.  To znamená, že žiadatelia o azyl sú povinní zotrvať v krajine prvej registrácie a nemôžu prekročiť hranice prijímacieho štátu podľa Dublinského dohovoru. Dohovor však hovorí aj to, že krajina môže rozhodnúť o prijímaní žiadostí aj od osôb ktoré nevstúpili do EÚ cez jej územie, a za určitých podmienok nemôže vyhostiť žiadateľa o azyl z iného členského štátu. Výrok preto hodnotíme ako zavádzajúci.

Cieľom dublinského systému má byť eliminovať jav známy ako "asylum shopping", kedy je žiadosť cudzinca posudzovaná súčasne, alebo postupne niekoľkými členskými štátmi, do ktorých sa cudzinec účelovo premiestňuje. Systém sa tiež snaží predísť  situácii označovanej ako "refugee in orbit", kedy sa naopak žiadny štát nepokladá za príslušný k meritórnemu posúdeniu žiadosti o medzinárodnú ochranu, pretože aplikuje princíp tretej bezpečnej krajiny na členské štáty Európskej únie, v ktorých žiadateľ o medzinárodnú ochranu býval pred príchodom do štátu, ktorá momentálne žiadosť hodnotí. Pre žiadateľov o medzinárodnú ochranu Dublinský systém vo všeobecnosti znamená, že má právo na meritórne posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu iba v jednom členskom štáte EÚ (tzv. one-chance-only-princip").  

Podľa Dublinského systému je žiadateľ o azyl povinný registrovať sa a budú mu odobrané odtlačky prstov. Žiadatelia o azyl nemôžu voľne cestovať do iného štátu podľa dublinského dohovoru. 

Podľa aktuálnej verzie dohovoru z roku 2013 však boli posilnené práva žiadateľov o azyl a v určitých prípadoch nemôžu byť vyhostení mimo EÚ či do štátu kde žiadajú o azyl ani ak opustia jeho územie. Pôvod tieto zmeny majú práve v zlých podmienkach, ktorým žiadatelia o azyl čelili už v minulosti v Grécku. V januári 2011 Súd pre ľudské práva rozhodol, že Belgicko porušilo ľudské práva žiadateľov o azyl ktorých vyhostilo späť do Grécka, keď si bolo vedomé nedostačujúcich podmienok ktoré tam týchto ľudí čakali, čo následne viedlo k dočasnému zastaveniu deportácií z ostatných krajín. V ďalšom rozhodnutí z decembra 2011 Súd rozhodol, že štáty nemôžu vyhostiť osoby, ktoré čelia nehumánnym alebo degradujúcim podmienkam v štáte kde pôvodne požiadali o azyl.

Taktiež treba spomenúť, že krajina môže v určitých prípadoch pozdržať dohovor. Napríklad počas zvýšenej frekvencie príchodu žiadateľov o azyl v minulom roku Nemecko pozdržalo dohovor pre občanov Sýrie. 

Predseda Európskej komisie sa minulý rok vyjadril, že "takzvaný dublinský systém, podľa ktorého teraz Európska únia určuje, ktorá krajina má riešiť žiadosti o azyl, už nefunguje a treba ho zmeniť. Oznámil, že komisia predloží návrhy zmien najneskôr na jar 2016."