Podľa zákona č. 417 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi (26. november 2013), skutočne platí, že pokiaľ chce jednotlivec poberať dávku v hmotnej núdzi, musí si splniť povinnosť odpracovať 8 týždenne, teda 32 hodín mesačne, to však pod podmienkou, že mu táto práca bola ponúknutá. Pokiaľ mu práca od príslušného úradu nebola ponúknutá, dávka je mu poskytnutá i bez takejto práce. Zákonom sa zaoberal aj Ústavný súd SR po podaní podnetu 30 poslancami NR SR a neskôr aj ombudsmankou J. Dubovcovou, avšak pri oboch podnetoch de facto rozhodol v prospech zákona (keďže pri ombudsmankinom podaní sa odmietol zaoberať meritom veci). Pre pravdivostnú hodnotu výroku je však podstatné to, že odpracovať musí jednotlivec 8 hodín týždenne len v prípade, že mu bola práca ponúknutá. Výrok hodnotíme ako zavádzajúci.

Zákon taktiež upravuje výnimočné situácie, kedy sa na jednotlivca nevzťahuje povinnosť odpracovať stanovených 32 hodím mesačne a teda mať nárok na vyplatenie plnej výšky dávky (tieto situácie stanovuje §10, odsek 8).

a) ktorý je uvedený v§ 7 ods. 2 písm. a) až c) a e) až h),

f) ktorému vykonávanie menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti alebo prác podľa odseku 3 písm. c) nebolo ponúknuté.

Ešte v roku 2013 podalo 30 poslancov žiadosť o prešetrenie zákona , pretože podľa nich bol v rozpore s Ústavou SR, ak je dávka v hmotnej núdzi viazaná na výkon práce. V úvode poukazovali na to, že dávka v hmotnej núdzi je určená vo výške 61,6 eura.

V januári 2014 podala ombudsmanka J. Dubovcová podnet na Ústavný súd SR v prípade novely zákona o pomoci v hmotnej núdzi. Poukázala napríklad na to, že zákon neupravuje dávku v hmotnej núdzi ako uplatnenie práva, ale ako uplatnenie sankcie vo forme odňatia tejto dávky. Taktiež podľa nej  zasahuje do dôstojnosti človeka, ktorý je odkázaný na dávku v hmotnej núdzi. Podľa nej predpísaný počet 32 hodín mesačne nespĺňa svojím rozsahom charakter tzv. drobných obecných služieb, o ktorých sa v zákone hovorí. Talktiež vytvára vo všeobecnosti podľa ombudsmanky priestor na priamu i nepriamu diskrimináciu. "Priamo diskriminuje osoby v hmotnej núdzi, ktoré bez svojho zavinenia nemajú možnosť zúčastniť sa na aktivačných prácach," uviedla ombudsmanka. V prípade nepriamej diskriminácie upozornila na to, že cieľovou skupinou sú v prípade opatrení zákona poberatelia dávok z marginalizovaných rómskych komunít. "Opatrenia, ešte pred tým, ako sa stali súčasťou zákona o hmotnej núdzi, boli predstavené ako súčasť rómskej reformy."
(TASR)

V júni 2015 bol ombudsmankin podnet odmietnutý z dôvodu podania sťažnosti neoprávnenou osobou.

"Verejný ochranca práv môže namietať neústavnosť len takého zákona, ktorý upravuje základné práva a slobody a ktorého aplikácia pripadá do úvahy vo veci, ktorú preskúmava v konaní o podnete právnickej osoby alebo fyzickej osoby alebo z vlastnej iniciatívy bez podnetu, ale v súvislosti so svojou činnosťou v konkrétnej veci, vždy však v súvislosti so svojou základnou ústavnou právomocou ochraňovať konkrétne, a nie abstraktné práva fyzických osôb a právnických osôb. Podľa názoru ústavného súdu predmetný anonymný podnet túto podmienku zjavne nespĺňal už z toho dôvodu, že neobsahoval žiadne konkrétne skutočnosti týkajúce sa prípadného porušenia základných práv jeho autora."

V júli 2015 Ústavný súd odmietol žiadosť o prešetrenie podnetu poslancami NR SR, keď rozhodol, že dávka v hmotnej núdzi podmienená vykonávaním menších obecných služieb neodporuje ústave.