Treba však zdôrazniť, že náboženská príslušnosť nemusí byť rozhodujúcim faktorom týchto javov. Štatistiky kriminálnych činností vo väčšine európskych krajín neevidujú rasovú, náboženskú alebo etnickú identitu páchateľa, preto je možné spoliehať aj pri tejto otázke iba na odhady.

Naseldujúce informácie preberáme z dokumentu Muslims in Europe: Promoting Integration and Countering Extremism (.pdf), ktorý bol pripravený v roku 2011 pre kongres USA. Európske krajiny s najvyšším pomerom počtu moslimov k celkovému obyvateľstvu sú Francúzsko a Belgicko ( medzi 6 až 8 % v závislosti na metodológii výskumu), potom nasleduje Dánsko, Veľká Británia, Švédsko, Nemecko, Holandsko, Rakúsko a Švédsko. Dvadsaťročné prognózy v roku 2011 predpokladali nárast počtu Moslimov aj v krajinách ako Nórsko, alebo Taliansko. (.pdf, s. 3)

 
Francúzsko je pokladané za domov najväčšej skupiny moslimov v Európe. Presné údaje o tejto populácií neesxistujú, lebo Francúzsko nezisťuje etnickú, náboženskú alebo rasovú príslušnosť svojich obyvateľov. Väčšina francúzskych moslimov pochádza z bývalých francúzskych kolónií ako Maroko, alebo Alžírsko. Odluka cirkvi od štátu vo Francúzsko nastala v roku 1905, kedy zákon uznal katolícku, protestantskú a židovskú cirkev. Na istú inštitualizáciumohamedánskej viery museli moslimovia čakať až do roku 2002. Keďže neexistujú štatistiky o nezamestnanosti podľa etnických resp. náboženských skupín, opierame sa iba na odhady, ktoré hovoria, že nezamestnanosť je najmenej dvakrát vyššia medzi ľuďmi so severoafrickým pôvodom ako v celkovej populácií. Podobne sa ukazuje, že počet moslimov, ktorí nezískajú stredoškolské vzdelanie, je dvakrát väčší ako pri nemoslimoch. Skutočné opatrenia na integráciu moslimov sa začali prijímať len v poslednom desaťročí. Ako jedno z najdôležitejších je vznik Francúzskej rady pre islamskú vieru (Conseil français du culte musulman, CFCM), avšak toto zastúpenie nezískalo celoplošnú podporu moslimov. Jeden z málo ďalších opatrení bolo, skonkretizovanie krokov na vylepšenie ekonomických podmienok pre ľudí z predmeztí tzv. "banlieues", kde žijú väčšinou práve Moslimovia. Francúzsko zapísalo do vedomia taktiež zákazom nosenia tzv. burky, závoja pre ženy.  

Väčšina nemeckých Moslimov má korene v Turecku, alebo v balkánskych krajinách ako Albánsko, Bulharsko či Bosna. Títo ľudia do Nemecka prichádzali za prácou, lebo Nemecko pociťovalo nedostatok pracovnej sily po druhej svetovej vojne. Príchod pracovnej sily bol riešený ako program Nemecka s krajinou odkiaľ sa importovala pracovná sila, s tým, že pracovníci zostanú v Nemecku na dobu určitú a ak už takáto pomocná pracovná sila nebude potrebná, vrátia sa. Samozrejme, veľa z týchto ľudí zostalo, aj s rodinou. Nemecko po vojne sa správalo otvorene a prijalo týchto ľudí, ale nemalo úspešný imigračný program. Nemecko bolo často kritizované  kvôli tomu, že len v roku 2000 vznikol zákon, ktorý oprávnil imigrantov druhej generácie (teda tých, ktorí sa už narodili na území Nemecka), aby mohli zažiadať o nemecké občianstvo (a to iba v prípade, že jeden z rodičov sa zdržoval v krajine už najmenej päť rokov legálne). Aj v prípade nemeckých moslimov platí, že sú chudobnejší, menej vzdelaní a s vyššou pravdepodobnosťou nezamestnaní a žijú segregovane. Deti tureckého pôvodu majú dvakrát väčšiu šancu na to, že ich zaradia do špeciálnych tried, a je viac ako dvakrát pravdepodobnejší, že nedokončia štúdium. Aj Nemecko začalo s integráciou len v poslednom desaťročí, v roku 2007 federálna vláda s mimovládnymi organizáciami vytvorili Prvý národný integračný plán Nemecka. Plán sa sústreďuje hlavne na rozšírenie nemeckého jazyka, na zlepšenie vzdelávania, na vytvorenie podmienok na trhu práce a na postavenie žien a dievčat. Práva a postavenie Moslimov sa líšia v jednotlivých spolkových krajinách Nemecka.
(Zdroj: Muslims in Europe .pdf, s: 15-20)

V prvej polovici päťdesiatych rokov 20. storočia začali prichádzať do Holandska moslimovia z Indonézie a neskoršie zo Surinamu. Moslimovia s takým pôvodom tvoria väčšinu moslimského obyvateľstva krajiny. V Holandsku pripravili plán na integráciu, resp. na zlepšenie sociálno-ekonomickej situácie etnicky znevýhodnených skupín už v roku 1994. Holandská vláda spolupracuje aj s moslimskými organizáciami a v krajine fungujú dve islamisticky orientované vysielacie korporácie. Ako ďalší krok v integrácií krajina silne bojuje proti diskriminácii, dokonca sa zriadili úrady, ktoré prijímajú sťažnosti od tých, ktorí pociťovali diskrimináciu. Po týchto jednostranných opatreniach sa v roku 2011 ozval minister vnútra, že integrácia nie je ani tak povinnosťou verejných činiteľov, ako tých, ktorí sa dobrovoľne rozhodnú žiť v krajine.
(Zdroj: Muslims in Europe .pdf, s: 20-26)

Do Španielska začali prichádzať ľudia len v posledných desaťročiach, a to hlavne z krajín Latinskej Ameriky. Moslimskí imigranti pochádzajú vo väčšine z prípadov z Maroka. Na problém s Moslimami upriamili pozornosť tragické udalosti z 11. marca 2004, kedy moslimskí extrémisti vykonali teroristický útok v madridskom metre a zabili 192 ľudí. O skupine páchateľov sa zistilo, že cez marockú teroristickú skupinu boli prepojení na Al-Káidu. Boli prvogenerační migranti z ktorých väčšina pred príchodom do Španielska patrila aj do džihadistických skupín. Po tejto udalosti začala španielska vláda pracovať na integrácií moslimov. Prvotne sa snažili legalizovať pobyt prisťahovalcov a zmapovať skupiny, v ktorých moslimovia žijú. Od roku 1992 je Španielska Islamská Komisia zástupcom všetkých moslimov žijúcich v Španielsku. Komisia sa premenila v roku 2011 na Španielsku Islamskú Radu. Deti imigrantov majú v školách problém hlavne kvôli jazykovej nevybavenosti. Peto napr. často vznikajú triedy, kde sa deti naučia najprv jazyk. (Zdroj: Muslims in Europe .pdf, s:26-31)

Väčšina moslimskej populácie vo Veľkej Británii pochádza z južnej Ázie, z Pakistanu, Bangladeshu alebo Indie. Ako aj v ďalších krajinách, nezamestnanosť moslimov je väčšia ako nezamestnanosť v celkovej populácií. Medzi moslimami je taktiež vyššia miera samozamestnania, avšak títo ľudia pôsobia v nízkoplatených sektoroch. Od roku 2002 sa pracuje aj na tom, aby bol vzťah žiadateľa o občianstvo a jeho novej krajiny stále silnejší, preto sa konajú jazykové skúšky a žiadatelia musia demonštrovať aj vedomosti z histórie krajiny.

Nie len samotné európske krajiny, ale aj celá EÚ sa snaží podporovať proces intergácie, ako na úrovni členských krajín, tak aj na úrovni celej únie. Projekty, ktoré sú financované z fondu vyčleneného na integráciu sú zamerané hlavne na zlepšenie vzťahu migrantov a krajín, na jazykové kompetencie.

Integrácia moslimov zatiaľ nikde neprebieha zaručene úspešne, moslimovia často obviňujú väčšinovú populáciu za nevhodné podmienky, druhá strana zase prichádzajúcich za neochotu sa adapotovať. Zaujímavý je výskum verejnej mienky (PewGlobal z roku 2006), v ktorom sa museli respondenti rozhodnúť, či moslimovia prichádzajúci do krajín chcú sa začleniť do spoločnosti alebo sa izolovať od väčšiny. Respondenti väčšinovej populácie odpovedali s tým, že moslimovia chcú byť izolovaní (v Nemecku mal taký názor 76 % respondentov, v Británii 64 %,v Španielsku 67 %, vo Franúzsku 53 %). Oproti tomu opýtaní moslimovia väčšinou odpovedali s tým, že novo prichádzajúci chcú byť začlenení do spoločnosti (v Británií takto odpovedalo 41 %, v Španielsku 53 %, vo Francúzsku 78 %). Zaujímavým momentom tohto výskumu je, že opýtaní nemeckí moslimovia odpovedali, že by chceli izolovanosť, a to v 52 %.
 
Zaujímavé je si porovnávať odpovede z výskumu z roku 2011, kde PewGlobal sa pýtal respondentov, čím sa cítia byť: občanom svojej krajiny alebo príslušníkom nejakej cirkvi. Kým opýtaní Nemci, Španieli, Francúzi, Briti sa cítili byť skôr príslušníkom národnosti než kresťanom, moslimovia z krajín ako Izrael, Pakistan atď. sa považovali prvotne za moslima.


O tom, že minister hovoril pravdu, svedčia aj štatistiky nezamestnanosti z dokumentu Muslims in the European Union (.pdf, s: 45) z roku 2006. Štatistiky v školstve nehľadia na etnický pôvod študentov, ale napríklad výsledky PISA testov je možné porovnávať medzi študentmi väčšinovej populácie a medzi študentmi imigrantmi. Výsledok takého porovnania je, že imigranti alebo detí imigrantov dosahujú oveľa horšie výsledky.