Konkrétne dalšie prípadné hlasovanie o už povinných kvótach sa v texte týchto záverov nespomína.
Je uvedený jedine príslub že v klúcových oblastiach, medzi ktoré patrí práve aj prerozdelenie, musí byt dosiahnutý pokrok a budú pravidelne sledované:
"Today, the European Council focused on three key dimensions which must be advanced in parallel: relocation/resettlement, return/readmission/reintegration and cooperation with countries of origin and transit. The Council will regularly assess progress in all three strands and report back later in the year."

Predseda Európskej rady sa po tomto stretnutí vyjadril, že hlavy štátov sa nedokázali dohodnút na systéme povinných kvót:
“We have no consensus among member states on mandatory quotas for migrants (...) It will take much time to build a new European consensus on migration.”

Prijatiu povinných kvót ešte predchádzalo stretnutie Rady EÚ 20. júla 2015, kde sa potvrdilo prerozdelenie 40 000 utecencov. 14. septembra potom Rada prijala Rozhodnutie (2015/1523), ktorým sa principiálne zhodla na potrebe prerozdelovania.

Záväzné rozhodnutie o povinných kvótach bolo následne prijaté hlasovaním ministrov vnútra (Rada Európskej Únie) 23.9.2015, kde sa väcšinovým hlasovaním odsúhlasilo povinné prerozdelenie 120 000 migrantov.  V tomto hlasovaní boli proti Slovensko, Cesko, Madarsko a Rumunsko. Fínsko sa zdržalo hlasovania.

Európska rada (hlavy clenských štátov) má za ciel urcit hlavné smerovanie a priority Európskej únie. Je pravdou, že ide o najvyššiu formu spolupráce na úrovni Európskej Únie. Európska rada sa okrem iného zaoberá: "(...) zložitými a citlivými otázkami, ktoré nie je možné riešit na nižších úrovniach medzivládnej spolupráce." Akúkolvek otázku môže Európska rada postúpit Rade ministrov, aby sa nou zaoberala.  Vdaka Lisabonskej zmluve sa Európska rada stala inšitúciou EÚ. " Od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy je Európska rada (..) pôvodcom všetkých hlavných rozhodnutí..."

Rada Európskej Únie (rezortní ministri) má zastupitelskú úlohu v Európskej Únii. Okrem prijímania právnych predpisov aj koordinuje politiku Únie.  Ministri majú právomoc zaviazat svoje vlády, aby prijali opatrenia, ktoré dohodli na svojich stretnutiach. Rada je spolu s Európskym parlamentom hlavným rozhodovacím orgánom EÚ.  

Z právnej stránky by to bola Rada EÚ, kto má vyššiu právomoc, z politickej stránky by to bola zas Európska rada. Nie je teda úplne jednoznacné, ci rozhodnutie Európskej rady je najvyšším rozhodnutím v EÚ. Napr. Craig a de Búrca v ucebnici EU Law: Text, Cases and Materials (s.49) tvrdia:  "The European Council is central to the EU's decision-making process. The reality is that no important developments internally or externally occur without having been considered by the European Council. (...)"

Je potrebné dodat, že tým, kto preniesol právomoc rozhodnút v tejto otázke na Radu ministrov, bola Európska komisia, kedže tá bola predkladatelom návrhu na príslušné rozhodnutie. Z vyjadrenia premiéra to nie je totiž úplne jasné.