Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951 (1951 Geneva Refugee Convention) spolu s Protokolom z roku 1967, ktorý rozšíril jej pôsobnosť, neustanovujú vojnových utečencov ako neoprávnených pre dostanie azylu. Dohovor (.pdf, s.2) je zakotvený v článku 14 Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948, ktorá priznáva právo osobám hľadajúcim azylovú ochranu pred prenasledovaním vo svojich krajinách. Kaliňák ďalej zdôrazňuje, že "azyl sa udeľuje ľuďom, ktorí sú individuálne prenasledovaní." Generálny tajomník OSN Pan Ki-Mun v septembri 2015 vyhlásil, že väčšina utečencov prichádzajúcich v rámci terajšej krízy do Európy uteká pred násilím a hrozbou perzekúcie, čo im dáva oprávnenie pre žiadanie o azyl. Existujú klauzuly, ktoré môžu vylúčiť určité kategórie osôb zo štatútu utečencov a tým im odobrať právo na medzinárodnú ochranu. Patria sem napríklad zločiny proti mieru, ľudskosti, vojnové zločiny, individuálna zodpovednosť za zločiny spadajúce pod článok 1F, vážne nepolitické zločiny, akty v rozpore s princípmi OSN a iné. Pri týchto klauzulách však neplatí Kaliňákove tvrdenie o tom, že by ľudia utekajúci pred vojnou nemali dostávať azyl. Výrok hodnotíme ako nepravdivý.

Vývoj významných právnych nástrojov, dohovorov a smerníc na ochranu utečencov začal už začiatkom 20. storočia v Lige národov, predchodkyni Organizácie spojených národov. Vyvrcholil 28. júla 1951, keď špeciálna komisia OSN schválila Dohovor o právnom postavení utečencov. Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951 je významným právnym nástrojom súčasnej medzinárodnej ochrany utečencov. Dohovor definuje pojem utečenec, formu právnej ochrany, inú pomoc a sociálne práva utečencov, ktoré by im mali poskytnúť štáty, ktoré sú signatármi Dohovoru. Základné pravidlo Dohovoru ustanovuje, že utečenec nemá byť vrátený do krajiny, v ktorej mu hrozí prenasledovanie. Dohovor tiež definuje povinnosti utečencov voči prijímajúcemu štátu a objasňuje, že niektorým kategóriám osôb ako napríklad vojnovým zločincom, nemôže byť udelený štatút utečenca. Protokol z roku 1967 rozšíril jeho pôsobnosť a odstránil zemepisné a časové obmedzenia. Dohovor sa tým zmenil na skutočne  univerzálny nástroj, pretože problém vysídlených ľudí sa rozšírili do celého sveta.