Na monitorovaní gréckych hraníc sa okrem vlastného gréckeho programu pre bezpečnosť hraníc podieľa do určitej miery cela EÚ s agentúrou Frontex. Je zavádzajúce tvrdiť, že Grécko pri obrovskom nápore, ktorý je naňho vyvíjaný od vypuknutia utečeneckej krízy, si neplní svojú "domácu úlohu" pri ochrane hraníc, keď táto úloha je takisto zodpovednosťou EÚ ako celku. Taktiež je zavádzaním tvrdiť, že Nemecko si neplní svoju úlohu pri Dublinskom nariadení, ktoré umožňuje z humanitárnych dôvodov na žiadosť iného členského štátu alebo z vlastného rozhodnutia z akéhokoľvek dôvodu, na seba prevziať žiadateľov o azyl a posúdiť ich žiadosti o medzinárodnú ochranu. Spôsob hlasovania, ktorým sa rozhodlo o migračných kvótach, bol zavedený prijatím Lisabonskej zmluvy, za ktorú hlasovalo aj Slovensko v roku 2008 (vládna koalícia Smer-SNS-HZDS). Výrok hodnotíme ako zavádzajúci.

Grécke hranice sú monitorované agentúrou Frontex už od roku 2009-2010. Okrem ochannného programu Frontex Poseidon vytvorila aj grécka vláda svoje programy na ochranu svojich hraníc, preto nemožno jednoznačne povedať, že by Grécko nespĺňalo svoje úlohy. Je pravdou, že od začiatku roku 2015 do októbra vstúpilo do Európy stredomorskou a balkánskou trasou vyše pol milióna ľudí.
Štáty EÚ a Schengenského priestoru spolupracujú pri ochrane vonkajších hraníc a preto ochrana talianskej či gréckej hranice je do určitej miery vecou všetkých členských štátov EÚ a Schengenu.
Tie má na starosti agentúra FRONTEX.  V súvislosti s rozpočtom FRONTEX-u sa však hovorí o podfinancovaní, čiže vyčlenení nedostačujúceho množstva prostriedkov, čo je otázka týkajúca sa všetkých členských štátov.

Pod Dublinským nariadením (Dublin III) sa myslí nariadenie prijaté 26. júna 2013 Európskym parlamentom a Radou, ktoré stanovuje kritéria a postupy pre určovanie členského štátu, ktorý je potom zodpovedný za posúdenie žiadosti o azyl.
V auguste 2015 bolo Nemeckým federálnym úradom pre migráciu a utečencov pozastavené Dublinské nariadenie, čo malo odľahčiť hraničné krajiny od prílevu utečencov. Pozvaní boli len utečenci (Sýrčania), ktorí sa v tej dobe nachádzali na území EÚ, čo bolo následne mnohokrát dezinterpretované.
Každý členský štát môže z humanitárnych dôvodov na žiadosť iného členského štátu alebo z vlastného rozhodnutia z akéhokoľvek dôvodu, na seba prevziať žiadateľov o azyl a posúdiť ich žiadosti o medzinárodnú ochranu. Nemožno tým pádom jednoznačne povedať, že by Nemci sabotovali dohody.

Reforma hlasovania v Lisabonskej zmluve zaviedla nový systém dvojitej väčšiny – to znamená, že pre schválenie právneho aktu bude po roku 2014 potrebných 55% členských krajín (15), ktoré reprezentujú 65% obyvateľov EÚ. Na jar roku 2008 schválil slovenský parlament ústavnou väčšinou Lisabonskú zmluvu. Pri vláde bola koalícia Smer-SNS-HZDS.