Útok na Venezuelu kritizovalo OSN aj blízki spojenci USA. Podobne to bolo aj v zvyšných dvoch spomenutých konfliktoch. V prípade Iraku sa vtedajší generálny tajomník Kofi Annan vyjadril, že invázia nebola v súlade s Chartou OSN a bola ilegálna. V prípade Juhoslávie bola kritika menej rázna, aj však vtedy generálny tajomník upozorňoval, že do rozhodnutia o použití sily mala byť zapojená Bezpečnostná rada OSN. Nie je preto pravda, že americké vojenské operácie v Iraku a Juhoslávii „nikto nekritizoval“, ako tvrdí Uhrík. Jeho výrok hodnotíme ako nepravdivý.

Útok na Venezuelu

Začiatkom roka 2026 Spojené štáty vykonali útoky na venezuelskom území, pri ktorých zajali venezuelského prezidenta Nicolasa Madura. Prezident USA Donald Trump, ktorý útok nariadil, na tlačovej konferencii po zásahu vyhlásil, že USA budú Venezuelu riadiť. Zároveň zdôraznil, že jedným z cieľov operácie bol návrat amerických ropných spoločností na územie Venezuely, kde majú investovať miliardy dolárov.

OSN kritizovalo vojenskú operáciu ako porušenie medzinárodného práva. EÚ v reakcii iniciovala spoločné stanovisko podporené 26 štátmi v ktorom stálo, že za každých okolností musia byť dodržiavané zásady medzinárodného práva a Charta OSN. Vyzývala taktiež na rešpektovanie ľudských práv, medzinárodného humanitárneho práva a bezpodmienečne prepustenie politických väzňov. Útok kritizovali aj spojenci USA ako Brazília, Španielsko, Mexiko, Kanada či Spojené Kráľovstvo.

Slovenská vláda americký zásah vo Venezuele kritizovala. Podľa premiéra Roberta Fica bola táto akcia „ďalším dôkazom rozkladu svetového poriadku vytvoreného po druhej svetovej vojne”. Zároveň vyzval EÚ, aby ju odsúdila. Prezident Peter Pellegrini označil americký zásah za porušenie medzinárodného práva a precedens, “ktorý môže destabilizovať aj iné regióny vo svete”.

Kriticky sa k americkému zásahu postavili aj ďalší vládni politici. Minister vnútra a predseda strany Hlas Matúš Šutaj Eštok vo svojom stanovisku napísal, že americký útok na Venezuelu neprispieva k budovaniu mieru a naopak vedie skôr k ďalšej eskalácii napätia. Ostrejšia bola SNS, ktorá vyzvala vládu, aby protestovala proti únosu Nicolasa Madura a žiadala jeho prepustenie; a konanie Donalda Trumpa nazvala strana “štátnym banditizmom”.

Americký zásah kritizovali aj politici opozičných strán. Podľa Progresívneho Slovenska je síce Nicolás Maduro nelegitímny prezident, ktorý „nebude nikomu chýbať”, ale demokratické štáty musia dodržiavať medzinárodné právo a konať v súlade s Chartou OSN. Podobne reagovalo aj KDH, ktoré kritizovalo Madurov režim, zároveň však dodalo, že Madurovo zatknutie malo prebehnúť v súlade s medzinárodným právom.

Kritický postoj zaujala aj Veronika Remišová z poslaneckého klubu Hnutia Slovensko, podľa ktorej americký zásah neprinesie svetu nič dobré, len novú nestabilitu, a tiež Juraj Krúpa z SaS, ktorý kritizoval „imperiálne správanie” Trumpovej administratívy.

Vojna v Iraku

Americké vojská zaútočili na Irak v roku 2003 a vojna v tejto krajine trvala do roku 2011. Hlavným deklarovaným dôvodom invázie bolo, že režim Saddáma Husajna mal údajne disponovať zbraňami hromadného ničenia. Ako však neskôr potvrdili správy expertov, Irak takéto zbrane v skutočnosti v čase invázie nemal. Americké rozhodnutie zaútočiť na Irak sa stalo príčinou diplomatickej roztržky medzi západnými krajinami - zatiaľ čo Veľká Británia, Austrália a Poľsko inváziu podporovali a sami vyslali svoje vojská do Iraku, viacerí americkí spojenci, vrátane Nemecka, Francúzska a Kanady, americký útok odsúdili.

Inváziu kritizovali viaceré medzinárodné organizácie vrátane predstaviteľov OSN, keďže americká misia nemala mandát od Bezpečnostnej rady. Generálny tajomník Kofi Annan sa neskôr vyjadril, že invázia nebola v súlade s Chartou a bola ilegálna. Európsky parlament ešte pred inváziou prijal stanoviská, ktoré žiadali mierové riešenie v rámci OSN a vyzývali USA, aby sa vyhli jednostrannej vojenskej akcii. Liga Arabských štátov vojnu odsúdila, vyzývala na jej zastavenie a stiahnutie inváznych síl.

Francúzsko otvorene odmietalo inváziu podporiť bez mandátu OSN. Prezident Jacques Chirac avizoval, že jeho krajina je pripravené vetovať rezolúciu, ktorá by vojnu autorizovala. Nemecká vláda kancelára Gerharda Schrödera deklarovala, že sa na invázii nezúčastní a bola medzi najhlasnejšími európskymi oponentmi vojny. Turecký parlament zas neodsúhlasil nasadenie amerických síl cez územie Turecka, čo predstavovalo zásadný politický problém pre logistiku invázie.

Vtedajší slovenský premiér Mikuláš Dzurinda americký zásah podporoval. Deň po začiatku vojny vystúpil Dzurinda s prejavom v Slovenskej televízii, v ktorom podporil vojenskú operáciu, nazval Irak bezpečnostnou hrozbou a dodal, že jeho vláda „stojí a bude stáť na strane Spojených štátov“ (.pdf, s. 21). Operáciu podporil aj prezident Rudolf Schuster, podľa ktorého Slovensko nemohlo “konať inak, než poskytnúť nevyhnutnú podporu i praktickú pomoc aj pri silovom riešení situácie v Iraku”.

Dzurindova vláda zároveň povolila americkým vojakom využívať slovenský vzdušný priestor, cesty a železnice. Parlament tiež vo februári 2003 schválil 81 hlasmi vyslanie jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany do Iraku. Za vyslanie vojakov hlasovali poslanci SDKÚ, SMK, ANO, 16 poslanci HZDS a dvaja poslanci KDH. Proti boli poslanci SMERu, KSS, väčšina klubu KDH a 7 poslanci HZDS.

Proti americkej invázii v Iraku na Slovensku najotvorenejšie vystupovali politici opozičného Smeru a KSS. Smer vo svojom stanovisku označil vojnu za porušenie medzinárodného práva, nakoľko prebehla bez rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN. Podľa stanoviska KSS boli pri rozhodovaní Bushovej administratívy na prvom mieste americké ekonomické záujmy, najmä iracká ropa.

Bombardovanie Juhoslávie

V roku 1999 vojská NATO bombardovali v rámci operácie Spojenecká sila ciele na juhoslovanskom území. Akcii predchádzali etnické čistky albánskeho obyvateľstva v Kosove a neúspešné snahy o diplomatické riešenie. Cieľom akcie malo byť predísť hroziacej genocíde kosovských Albáncov a ukončiť humanitárnu krízu. Operácia sa uskutočnila bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN - Čína a Rusko totiž boli proti.

Generálny tajomník OSN vtedy upozorňoval, že podľa Charty OSN má primárnu zodpovednosť Bezpečnostná rada a mala by byť vždy zapojená do rozhodnutia o použití sily.

Vláda Mikuláša Dzurindu operáciu NATO podporovala a stotožňovala sa s jeho postupom. Podľa stanoviska ministerstva zahraničných vecí „dodržiavanie ľudských práv už dávno nie je iba vnútornou záležitosťou jedného štátu, ale aj medzinárodného spoločenstva, ktoré sa nemôže nečinne prizerať, ako sa tieto práva hrubo porušujú.” Vláda zároveň otvorila slovenský vzdušný priestor pre prelet vojenských lietadiel NATO.

Naopak, opozičné strany HZDS a SNS vojenskú akciu NATO jednoznačne odmietali. Podľa HZDS NATO porušilo medzinárodné právo a Slovensko sa umožnením preletov amerických lietadiel stalo spolupáchateľom (.pdf, s. 31-32). SNS taktiež označovala útok NATO na Juhosláviu za „medzinárodný zločin” a hlavnú vinu za napätie v Juhoslávii dávali etnickým Albáncom (.pdf, s. 37).