Rusko za vlády Vladimira Putina v roku 2008 podniklo vojenskú inváziu na územie Gruzínska. V roku 2014 nezákonne anektovalo časť Ukrajiny a v roku 2022 spustilo plnoformátovú inváziu na Ukrajine. Výrok hodnotíme ako pravdivý.

Súčasný ruský prezident Vladimir Putin zastával úrad prezidenta v rokoch 2000 až 2008 a neskôr opäť v rokoch 2012 až do súčasnosti. Počas obdobia medzi májom 2008 a májom 2012, kedy bol prezidentom Ruskej federácie Dmitrij Medvedev, Vladimir Putin zastával úrad predsedu vlády. Rusko vojensky napadlo susediace krajiny trikrát od roku 2000, teda odkedy Vladimir Putin zastáva pozíciu najvyšších ústavných činiteľov. 

2008 - Ruská vojenská invázia Gruzínska 

Po kolapse Sovietskeho zväzu vypukli na území samostatného Gruzínska dva separatistické konflikty. Jednotky separatistov z Južného Osetska bojovali s gruzínskou armádou v rokoch 1991 až 1992 a v rokoch 1992 až 1994 sa odohrala vojna s Abcházskom. Prvý konflikt si vyžiadal životy tisíca obetí, zatiaľ čo pri vojne s Abcházskom zomrelo 10-tisíc ľudí, z čoho zhruba dve tretiny tvorili civilisti. Podľa odborných odhadov bolo z územia Abcházska vysídlených 250-tisíc Gruzíncov, pričom naspäť sa vrátilo len 50-tisíc z nich. Po ukončení konfliktov ostali separatistické územia medzinárodne izolované a neboli uznané žiadnym štátom, teda boli de iure územím Gruzínska (.pdf, s. 45-48).

V Gruzínsku došlo počas prvej dekády nového milénia ku začiatku kooperácie so Spojenými štátmi americkými, NATO a Európskou úniou. Izolované separatistické územia Južného Osetska a Abcházska začali v tomto období prehlbovať svoje ekonomické a politické vzťahy s Ruskom (.pdf, s. 45-48). Ruské úrady začali napríklad občanom týchto sporných území udeľovať ruské pasy. 

Tieto skutočnosti viedli k nárastu napätia, ktoré vyústilo do ozbrojeného konfliktu medzi separatistickými územiami a Gruzínskom v auguste 2008. Proruské separatistické hnutia v gruzínskych regiónoch Južné Osetsko a následne Abcházsko rozpútali boje proti štátnym bezpečnostným zložkám gruzínskej vlády. Vtedajší gruzínsky prezident, Mikheil Saakašvili, reagoval vyslaním vojenských jednotiek s cieľom obnoviť kontrolu nad Južným Osetskom.

Rusko odpovedalo vojenskou inváziou na gruzínske územie pod zámienkou ochrany civilného obyvateľstva a ruských občanov, ktorým predtým udelilo pasy. Ruské jednotky vstúpili na územie Gruzínska a obsadili viaceré mestá. Konflikt trval 5 dní a skončil stratou kontroly Gruzínska nad Južným Osetskom a Abcházskom. Rusko tieto územia po vojne uznalo za nezávislé ako prvý suverénny štát na svete.  

2014 - Ruská anexia Krymu a podpora separatistických hnutí na Donbase

V novembri 2013 sa ukrajinská vláda prezidenta Viktora Janukovyča rozhodla nepodpísať plánovanú Asociačnú dohodu s Európskou úniou, čo viedlo k masovým protestom známym ako Euromajdan. Po eskalácii nepokojov a streľbe do demonštrantov Janukovyč vo februári 2014 opustil Ukrajinu a ukrajinský parlament vymenoval novú prechodnú vládu (.pdf, s.11). 

V reakcii na tieto udalosti Rusko koncom februára 2014 vojensky obsadilo polostrov Krym. Neidentifikované ozbrojené jednotky, neskôr potvrdené ako ruské špeciálne sily, prevzali kontrolu nad letiskami na Kryme a proruské jednotky obsadili krymský regionálny parlament. V marci krymský parlament vyhlásil nezávislosť a referendum o pripojení k Rusku, ktoré podľa ruských úradov podporilo 95,5% voličstva. Toto referendum nebolo uznané medzinárodným spoločenstvom.

V máji 2014 separatisti podporovanými Ruskom na ukrajinskom Donbase vyhlásili nezávislosť Luhanskej a Doneckej republiky. Moskva ich aktívne podporovala materiálne aj personálne. Vyhlásenie separatistických republík viedlo k ozbrojenému konfliktu medzi ukrajinskou armádou a neštátnymi vojenskými skupinami zo separatistických regiónov. Aktívne boje ukončil podpis Minských dohôd. 

2022 - Ruská vojenská invázia Ukrajiny

24. februára 2022 ruské ozbrojené sily prekročili ukrajinské hranice z troch smerov – z Bieloruska, Ruska a anektovaného Krymu. V prvých týždňoch invázie ruské ozbrojené sily postupovali skrz separatistické územia smerom na juh k mestu Mariupol a smerom na sever ku Charkovu. Ruské jednotky prichádzajúce zo severu z Bieloruska a z ruskej Kurskej a Brianskej oblasti obsadili severovýchodné regióny Ukrajiny, pričom prišli až na predmestie Kyjeva a do ďalších veľkých miest.  

Ukrajina v reakcii na ruskú vojenskú inváziu vyhlásila stanné právo (.pdf, s. 5) a začala sa rozsiahla vojna, ktorá pretrváva dodnes. Po neúspešnom pokuse o obsadenie Kyjeva sa Rusko sústredilo na východ a juh Ukrajiny, kde si udržuje kontrolu na rozsiahlymi územiami. Okrem toho sú terčom ruskej vojenskej invázie aj civilisti v ukrajinských mestách na celom území Ukrajiny, ktoré Rusko pravidelne bombarduje (tu, tu, tu, tu, tu, tu, tu).