Súčasná vojna na Ukrajine je eskaláciou konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorý trvá už od roku 2014. Za jeho počiatok sa pokladá anexia Krymu vo februári 2014 a následné boje Ruskom podporovaných separatistov s ukrajinskou armádou na Donbase. 

Príbehy o násilných stretoch na Donbase sa často ukázali ako vymyslené alebo prehnané. V tejto súvislosti je často spomínaný masaker v Odese, ktorý bol však zapríčinený pouličným násilím pro-ukrajinskej aj pro-ruskej strany. Medzinárodné organizácie pred vojnou konštatovali, že ruská menšina na východe krajiny nebola utláčaná. Výrok Ľuboša Blahu preto hodnotíme ako nepravdivý.

Ruská invázia z 24. februára 2022 započala horúcu fázu konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou. Ten však začal už v roku 2014 ruskou anexiou Krymského polostrova a bojmi separatistov, podporovaných Ruskom, na Donbase. 

Týmto udalostiam predchádzalo odvolanie ukrajinského prezidenta Janukovyča ukrajinským parlamentom. Rusko tieto udalosti označilo za fašistický prevrat a nepodloženým naratívom o denacifikácii ospravedlňovalo aj inváziu vo februári 2022. Janukovyča zbavil funkcie ukrajinský parlament v dôsledku nepokojov, známych ako Euromaidan, na ktorých ľudia protestovali proti prezidentovmu rozhodnutiu nepodpísať asociačnú dohodu s EÚ. 

Ako zámienku agresie voči Ukrajine v roku 2014 použila Ruská federácia aj udalosti na východe krajiny, kde malo údajne dochádzať k masakrom ruskej menšiny. Tieto tvrdenia sa však ukázali ako nepravdivé alebo zveličené.

Jeden z najkrvavejších incidentov sa odohral 2. mája 2014 v meste Odesa, kde pri konflikte vedúcemu k požiaru v Dome odborov zomrelo 48 ľudí. Ruská tlačová agentúra tragickú udalosť označila za útok ukrajinských fanatikov na ľudí, ktorých jedinou chybou bol nesúhlas s nacistickým režimom na Ukrajine a túžba zostať Rusmi. 

Vyšetrovacia skupina s názvom 2. máj, spolu s Úradom vysokého komisára OSN pre ľudské práva (OHCHR) a Radou Európy (.pdf, s. 12) zhodne konštatovali, že nepokoje vedúce k požiaru sa začali útokom pro-ruských aktivistov na pokojný pochod futbalových fanúšikov na podporu jednotnej Ukrajiny. Pochod organizovali fanúšikovia futbalových tímov Černomorec Odesa a Metalist Charkov, ktorí proti sebe v ten večer hrali zápas (.pdf, s. 7).  

Konflikt medzi dvoma skupinami vypukol v centre mesta a trval niekoľko hodín. Na oboch stranách boli použité zbrane a zomrelo šesť ľudí, pričom štyria z nich boli pro-ruskí aktivisti a dvaja pro-ukrajinskí. Vyšetrovacia skupina 2. máj prišla k záveru, že na oboch stranách boli niektorí členovia na konflikt pripravení dopredu, čo potvrdzuje aj monitorovacia správa OHCHR (pdf. s. 9). Účastníci oboch strán mali na sebe masky, prilby, niektorí boli aj ozbrojení. 

Neskôr sa obe skupiny presunuli na námestie Kulikovo pole, kde ukrajinskí podporovatelia podpálili tábory druhej skupiny, ktoré tam stáli niekoľko mesiacov, odkedy sa začala revolúcia v krajine. Následne sa pro-ruskí oponenti schovali v blízkej budove Odborov a obe skupiny po sebe začali hádzať zápalné fľaše. V budove následne vypukol masívny požiar.

Ruskí štátni predstavitelia prirovnali udalosti k nacistickým vojnovým zločinom a v ruských štátnych médiách bola udalosť opisovaná ako „fašistický masaker“. Nepokoje vedúce k požiaru pripísali pravicovým radikálom a nacionalistom a taktiež pravicovým futbalovým fanúšikom z pro-ukrajinskej strany.  Ruská štátna tlačová agentúra TASS Ukrajinu označila za kópiu nacistického Nemecka, ktorá utláča ruskú minoritu na Donbase, len preto, že chcú ostať Rusmi. 

Správa OHCHR z júna 2014 však pripisuje zodpovednosť za požiar obom skupinám konfliktu, nemenuje ako vinníka jednotlivú skupinu (.pdf, s. 10).  Podľa správy Rady Európy neboli nájdené žiadne dôkazy o tom, že by bol požiar vopred plánovaný, ani o použití toxických látok (.pdf, s. 31). Viaceré zdroje vyvracajú informácie o tom, že by ukrajinskí nacionalisti nahnali ľudí do budovy Odborov a upálili ich. Túto verziu vyvracia napríklad Centrum pre analýzu európskej politiky (CEPA). 

Tejto dezinformácii sme sa podrobnejšie venovali venovali už po začiatku invázie v roku 2022.

Ďalším dôležitým naratívom boli od začiatku konfliktu tvrdenia, že ukrajinské obyvateľstvo utláča rusky hovoriacu časť ukrajinskej populácie. Medzinárodné organizácie monitorujúce práva minorít tieto tvrdenia popreli. Podľa správy Rady Európy z roku 2014 (.pdf, s, 2) sa situácia minorít v dôsledku protestov a novej vlády nijako nezmenila. Podobne správa špeciálneho reportéra pre otázku minorít OSN hovorí o celkovej histórii dobrých vzťahov.

Do povedomia verejnosti sa dostal aj údajný príbeh trojročného rusky hovoriaceho chlapca, ktorého mali ukrajinskí nacionalisti ukrižovať pred očami jeho matky v meste Slovjansk na východe Ukrajiny. Tento príbeh bol opakovane medializovaný v ruských štátnych médiách spolu s ďalšími obvineniami, príbeh sa však ukázal ako vymyslený.

Nepravdivé sú aj vyjadrenie, že „vojna vznikla lebo sa Ukrajina tlačila do NATO“. Počas pôsobenia prezidenta Viktora Juščenka Ukrajina vyjadrila záujem o členstvo v NATO, nebol jej však ponúknutý plán členstva. Proti jej vstupu sa vyjadrili napr. Francúzsko, Nemecko či Taliansko, pritom na prijatie nových členov do NATO je nutný súhlas všetkých existujúcich členov. V roku 2010 prijal ukrajinský parlament prezidentský návrh zákona, ktorý potvrdil neutralitu Ukrajiny a teda jej neúčasť v NATO. Proti vstupu bola aj vyše polovica ukrajinskej populácie, podľa prieskumu z roku 2009, a v marci 2014 naďalej prevažovala opozícia voči členstvu.

Demagóg.SK sa vo februári 2024 overoval podobný výrok Roberta Fica, ktorý sme označili taktiež za nepravdivý.