Zákon, ktorý zaviedol tzv. regionálny jazyk, priznal silnejšie postavenie ruštine v mnohých oblastiach Ukrajiny, avšak schválený bol narýchlo a s procedurálnymi pochybeniami len v roku 2012. Práva jazykových menšín sú však garantované v ústave už od roku 1996. Tento zákon navyše zrušený v roku 2014 nebol, hoci jeho zrušenie parlament schválil, prezidenti Turčynov a Porošenko zrušujúci zákon nepodpísali. V praxi teda ruština zostala regionálnym jazykom s postavením podobným štátneho jazyku ukrajinčine až do zrušujúceho verdiktu ústavného súdu v roku 2018. Používanie a rozvoj menšinových jazykov a menovite ruštiny sú však aj naďalej garantované ústavou. Výrok preto hodnotíme ako nepravdivý.

Spomínaný právny akt „O zásadách jazykovej politiky“ na Ukrajine, ktorý je známy aj ako Kivalovov-Kolesničenkov jazykový zákon, bol schválený za vlády prezidenta Viktora Janukovyča v júli roku 2012 a v auguste vstúpil do platnosti len pár mesiacov pred októbrovými parlamentnými voľbami. Zákon posilnil postavenie menšinových jazykov zavedením tzv. „regionálneho“ jazyka. Ten mohol fungovať podobne ako štátny jazyk na úradný styk, v školách či na súdoch, ak minimálne 10 % obyvateľov daného regiónu označilo tento jazyk ako materinský. Ruština sa na základe tohto zákona stala regionálnym jazykom v mnohých mestách a v 13 z 27 administratívnych oblastí, najmä na východe Ukrajiny ale aj v Odese či Kyjeve. V hŕstke obcí získali štatút regionálneho jazyka aj rumunčina, maďarčina a moldavčina.

Proti schváleniu zákona sa postavila opozícia, ktorá sa bála rozdelenia spoločnosti a kritizovali ho aj mnohí experti. V uliciach Kyjeva sa proti prijatiu konali protesty. Kritika sa zamerala aj na fakt, že boli v zákone upravené situácie, pri ktorých sa mal používať buď štátny jazyk alebo regionálny a nie oboje a vytváral tak priestor pre jazykovú segregáciu a podrývanie ukrajinčiny ako jediného štátneho jazyka.

V ukrajinskej ústave z roku 1996 má ukrajinčina postavenie jediného oficiálneho štátneho jazyka, čo potvrdil aj tento zákon. V článku ústavy sa však zároveň zaručuje ochrana, používanie a slobodný vývoj jazykov národných minorít – ruština je navyše ako jediná menovite spomenutá. Vo výroku spomenutý zákon teda nie je a ani nebol jediným, ktorý upravoval postavenie menšinových jazykov, nakoľko ich ochrana vychádza priamo z ústavy a štát zaväzuje práva na ich používanie dodržiavať.

Ruštinu za svoj materinský jazyk v roku 2022 označil každý piaty obyvateľ Ukrajiny, zatiaľ čo ukrajinčinu až 76 %. Významne odlišne to vyzeralo ešte v roku 2012, kedy bol zákon o regionálnom jazyku schválený, vtedy bol pomer ruštiny a ukrajinčiny 42 % k 57 %.

Kivalovov-Kolesničenkov jazykový zákon poslanci vo Verchovnej rade Ukrajiny hlasovaním 23. februára 2014, deň po úteku prezidenta Janukovyča, zrušili, avšak prezident Oleksandr Turčynov a ani jeho nástupca Petro Porošenko zrušujúci zákon nepodpísali. Zákon o regionálnych jazykov tak platil aj naďalej, a to až do rozhodnutia Ústavného súdu 28. februára 2018, kedy súd konštatoval protiústavnosť predmetného zákona, po tom, čo sa naň v roku 2014 obrátilo 57 zákonodarcov.  Prijímanie Kivalov-Kolesničenkovho jazykového zákona totiž prebehlo s procedurálnymi chybami, bez diskusie v druhom čítaní, viaceré pozmeňovacie návrhy neboli prejednané a niektorí poslanci, ktorí sa započítali ako prítomní na hlasovaní vôbec neboli. Ústavný súd tak dal poslancom za pravdu a z vyššie uvedených dôvodov zákon zrušil. 

Nie je teda pravda, že by bol tento zákon zrušený už v roku 2014, hoci sa o to parlament svojím hlasovaním tesne po úteku odvolaného prezidenta Janukovyča pokúsil. Aj po jeho zrušení ústavným súdom však neprišlo k zrušeniu práv jazykových menšín, ktoré boli a aj naďalej sú chránené v ústave.