Vo výroku Robert Kaliňák prakticky zopakoval slová Ivana Gašparoviča spred 20 rokov. Keďže ani vtedy ani dnes neboli okrem špekulácií predložené žiadne dôkazy o údajnej manipulácii a jediným argumentom sú hrubé odhady o priebežnej účasti, ktoré navyše nedokazujú nereálnosť finálnej účasti, hodnotíme výrok ako zavádzajúci.

Dvojdňové referendum o vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie sa konalo v piatok a sobotu 16. a 17. mája 2003. Jednalo sa o jediné platné referendum spomedzi deviatich v histórií samostatnosti Slovenska. Na to, aby bolo referendum platné, musí podľa Ústavy SR prísť k hlasovaniu nadpolovičná väčšina oprávnených voličov. Referenda o vstupe do EÚ sa zúčastnilo 52,15 % všetkých oprávnených voličov, z nich sa drvivá väčšina (92,46 %) vyslovila za vstup do EÚ.

Úspech referenda nebol dopredu jasný, a to aj napriek tomu, že vstup do EÚ podporovali prakticky všetky politické strany. V prieskumoch verejnej mienky sa určite plánovalo zúčastniť (.rtf, str. 8) v mesiacoch pred hlasovaním okolo 42 % voličov. Až v máji 2023 toto číslo vyskočilo nad 47 %. Stále tu však bola významná časť populácie (20-30 %), ktorí na otázku, či sa zúčastnia, odpovedali „skôr áno.“ Navyše tu ešte bolo okolo 10 % nerozhodnutých. Z dovtedajších volebných skúseností sa však dalo počítať primárne len s tými, ktorí si svojou účasťou boli istí.

Aj preto sa viacerí politici obávali o dostatočnú účasť, čo priznali neskôr aj vtedajší premiér Dzurinda, či vtedajší minister zahraničných vecí Eduard Kukan. Po medializovaných informáciách z piatkového večera, že sa účasť doposiaľ pohybovala medzi 15-28 % voličov, sa uskutočnilo stretnutie predsedov politických strán, ktorí následne podporili cez médiá účasť na referende. Traja najvyšší ústavní činitelia, prezident Schuster, premiér Dzurinda, a predseda parlamentu Hrušovský, vyzvali, napriek moratóriu, k účasti aj počas sobotného volebného dňa. Počas dopoludnia v sobotu priebežné odhady účasti vyskočili nad 40 %. Aj dve hodiny pred zatvorením miestností však hovorili len o 48,4 % účasti.

V tej dobe sa však jednalo len o hrubé neoficiálne odhady priebežnej účasti. Podľa vtedajšieho znenia zákona nesmeli referendové komisie a pracovníci odborných sumarizačných útvarov poskytovať informácie o priebehu a čiastkových výsledkoch hlasovania až do podpísania zápisnice o výsledku hlasovania, teda do spočítania hlasov po zatvorení volebných miestností.

Niekoľko dní po konaní referenda predseda mimoparlamentnej strany HZD Ivan Gašparovič, ktorý v tom čase ohlasoval svoju kandidatúru na prezidenta, pripustil možnosť manipulácie s výsledkami referenda. Poukázal pritom práve na situáciu s priebežnou volebnou účasťou, kedy mali chýbať ešte dve percentá voličov dve hodiny pred uzavretím miestností, a to pri údajne nízkej popoludňajšej účasti. Robert Kaliňák vo svojom výroku len reprodukoval Gašparovičove slová spred 20 rokov.  

Akúkoľvek manipuláciu kategoricky odmietol vtedajší šéf Štatistického úradu SR Peter Mach. Podľa neho fakt, že vo volebných komisiách sedeli a výsledky kontrolovali zástupcovia všetkých politických strán, vylučuje manipuláciu. V súčasnosti navyše Mach hovorí, že argumentácia priebežnou účasťou je nedostatočná na spochybnenie výsledkov, keďže zverejňovanie priebežnej účasti vtedy zákon zakazoval a jednalo sa len o hrubé neoficiálne odhady s časovým odstupom od aktuálneho stavu.

Aj ak by však boli tieto údaje správne, nedokazujú nereálnosť konečnej účasti. Priemerne hlasovalo 3,7 percenta voličov každú hodinu počas otvorenia volebných miestností – za dve hodiny teda priemerne odhlasovalo vyše sedem percent voličov. Ak by aj bola volebná účasť v posledných hodinách podpriemerná, nie je dôvod predpokladať, že za posledné 2 hodiny nemohla dosiahuť dodatočné štyri percentá. Výrok preto hodnotíme ako zavádzajúci.