Rozdelenie ozbrojených síl Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky prebehlo na základe Ústavného zákona o delení majetku ČSFR a jeho prechode na Českú republiku a Slovenskú republiku a Ústavného zákona o zániku ČSFR.

Historik Vojenského historického ústavu v Prahe Prokop Tomek dokladá, že pri rozdeľovaní kusov armádnej techniky medzi obidvoma štátmi sa v zásade uplatňoval podiel rozdelenia federálneho majetku dva ku jednej v prospech Česka. Viac techniky bolo presunuté z Česka na Slovensko než naopak, keďže v Česku bola umiestnená väčšina disponibilných kapacít československých ozbrojených síl.

Bývalý veliteľ Armády SR generálporučík Július Humaj uvádza, že medzi oboma štátmi sa delil iba hnuteľný majetok. Muníciu a palivá nebolo možné držať v skladoch, keďže tie v adekvátnom počte neexistovali. Vybudovali provizórneho úložiská, s ohľadom na minimálne bezpečnostné požiadavky skladovania pohonných hmôt a munície – na voľnej skládke, napr. vo výcvikovom priestore Lešť. (34:01-34:38)

Plánovanie presunov techniky prebehlo počas Rady obrany štátu v septembri 1992. Rozsiahle presuny armádnej techniky sa riadili harmonogramom, ktorý prijala federálna vláda v uznesení v októbri 1992, pričom k presunom dochádzalo od prelomu októbra a novembra. Vo veľkej miere boli ukončené v decembri 1992.

Generálporučík Humaj pripúšťa, že Česko ponúklo možnosť dočasného uskladnenia slovenskej leteckej techniky na svojom území, keďže slovenské letiská neboli dostatočne vybavené. Slovensko ponuku odmietlo a uskutočnilo obnovu letísk v Kuchyni a na Sliači. (pdf, s. 13)

Výrok hodnotíme vzhľadom na rôzne výpovede historikov ako neoveriteľný, keďže počas rozdelenia štátov mohlo dôjsť ku krátkodobému oneskoreniu presunu armádnej techniky kvôli vybudovaniu kapacít.