Výrok Juraja Blanára musíme chápať v širšom kontexte debaty o obrannej dohode medzi Slovenskou republikou a Spojenými štátmi americkými. Niektoré body, ktoré spomína sú síce pravdivé, ale práve z kontextuálneho hľadiska celý výrok hodnotíme ako zavádzajúci, a to z viacerých dôvodov uvedených nižšie. Bombardovanie Juhoslávie bolo zásahom NATO, ktoré však vtedy malo len 19 členov, útok na Irak zásahom NATO nebol.

Bombardovanie Juhoslávie

Bombardovaniu Juhoslávie predchádzal vojenský konflikt v rokoch 1998 a 1999, keď sa Kosovská oslobodenecká armáda rozhodla vojenskou cestou získať samostatnosť Kosova. Po tom ako Juhoslovanská zväzová republika odmietla mierový plán pre Kosovo sa 24. marca 1999 začala operácia Spojenecká sila (Allied Force), v rámci ktorej Severoatlantická aliancia bombardovala ciele na juhoslovanskom území. 

NATO začalo s bombardovaním s cieľom ukončiť tvrdý zásah srbských ozbrojených zložiek proti albánskej väčšine v Kosove. Bombardovanie viedlo k ukončeniu konfliktu a vyhláseniu samostatnosti Kosova v roku 2008. Následkom bombardovania zahynulo 1200 až 4000 obetí a bola poškodená a zničená rozsiahla infraštruktúra, prevažne na území dnešného Srbska.

Rozhodnutie o bombardovaní padlo bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Príkaz na začatie vojenskej akcie vydal vtedajší generálny tajomník NATO Javier Solana 23. marca 1999. Rozhodnutia v NATO musia mať podobu konsenzu, a teda s každým rozhodnutím musia súhlasiť všetci členovia. V čase bombardovania malo NATO 19 členov.

Táto časť výroku je z faktického hľadiska nepravdivá, pretože s bombardovaním súhlasilo 19 krajín NATO. Z kontextu však vyplýva, že poslanec Blanár používa číslo 23 iba ilustračne, v súvislosti s obrannou dohodu s USA, ktorú má podpísaných 23 krajín NATO, preto výrok hodnotíme ako zavádzanie.

Útok USA a spojencov na Irak

19. marca 2003 zaútočila koalícia krajín vedená USA na Irak. Cieľom bolo zvrhnúť Saddáma Husajna, ktorého režim podozrievali, že vlastní zbrane hromadného ničenia (ZHN). 

Do vojny v Iraku nasadilo vojenské jednotky v priebehu niekoľkých rokov viacero štátov vrátane Slovenska. Ku koalícií vedenej USA sa prihlásilo dokopy 49 štátov. Zapojenie týchto štátov do vojny sa líšilo v mnohých oblastiach, od politickej podpory až po priame nasadenia vojenských jednotiek. 

Vo výroku poslanca Blanára tak opäť vidíme nepravdu, ktorú však v kontexte celého tvrdenia označujeme za zavádzanie.

Ohľadom legitimity invázie neexistuje jasný konsenzus. Tvrdenia, na ktorých USA podložili útok na Irak sa nakoniec nepotvrdili. Vtedajší generálny tajomník OSN Kofi Annan na margo invázie povedal: „Naznačil som, že to nebolo v súlade s chartou OSN. Z nášho pohľadu a pohľadu Charty OSN to (vojna) bolo nezákonné.“ 

Verejné vyšetrovanie vedené Johnom Chilcotom dospelo k záveru, že právny základu invázie do Iraku bol neuspokojivý. Avšak, z pohľadu medzinárodného práva, o nezákonnosti vojny má mandát rozhodnúť Bezpečnostná rada OSN podľa článku 39 Charty OSN (.pdf, s. 25). Zatiaľ ju však v súvislosti s Vojnou v Iraku o to nepožiadala žiadna členská krajina OSN.

V Iraku pôsobili od leta 2003 aj slovenskí vojaci, celkovo sa v službe vystriedalo viac ako 700 vojakov. O ich stiahnutí rozhodla vláda 18. októbra 2006. Táto časť výroku je tak ako jediná pravdivá. Napriek tomu, celý výrok hodnotíme ako zavádzajúci.

Zdôrazňujeme, že v prípade vojny v Iraku sa nejednalo o útok NATO, ale koalície štátov vedenej Spojenými štátmi americkými.

Vyjadrenie Juraja Blanára z 7. 2. 2021:
„3300 znakov ste použili na interpretáciu mojich dvoch viet, pričom pripúšťate, že sú pravdivé. Nepovažujem to za zavádzanie, ale za interpretáciu historických udalostí.”