Robert Fico porovnáva neporovnateľné a vytvára zdanie, že v súčasnosti sa dejú praktiky horšie, ako používala historicky ŠtB. Doteraz však žiadna relevantá autorita nepotvrdila, že by mali byť nahrávky z chaty pri Leviciach nezákonné resp. stojace na vymyslených dôvodoch. Najmä však: nie je namieste porovnávať odpočúvanie ŠtB v totalitnom štáte, ktoré nepodliehalo schváleniu súdom, s odpočúvaním v riadnom trestnoprávnom procese demokratického štátu, kde súdy sú reálnou poistkou.

Odpočúvanie na chate pri Leviciach

Odpočúvanie na chate pri Leviciach, o ktorom Fico hovorí, bolo nariadené Okresným súdom v Nitre z dôvodu podozrenia na pytliactvo v tejto lokalite v súlade s § 114 Trestného poriadku. Žiaden súd doposiaľ nerozhodol o nezákonnosti týchto nahrávok ani nepovedal, že by dôvod na odpočúvanie bol vymyslený. Pre takéto tvrdenie teda nateraz neexistuje faktický základ.

Odpočúvanie ŠtB v 50. rokoch 

V porovnaní s tým operatívne zložky Štátnej bezpečnosti (ŠtB) využívali odpočúvaciu techniku a rozhodnutiu odpočúvať nemuselo predchádzať povolenie súdom tak, ako je to potrebné v súčasnosti. Svedčí o tom aj „Směrnice pro odposlechy telefonů pocházející z 26. 9. 1949“. 

„Tato směrnice s platností od 1. 10. 1949 stanovila, že telefonní odposlechy se provádí po dobu 14 dní s možností jejich dalšího prodloužení. V mimořádných případech se na základě schválení velitele skupiny odposlech instaloval ihned, v ostatních případech nejpozději do měsíce,“ uvádza diplomantka Masarykovej univerzity v jej záverečnej práci. 

„V listopadu 1950 byla vydána směrnice pro krajská velitelství StB, podle níž odposlechy telefonů schvaloval krajský velitel StB nebo jeho zástupce. V následujících letech byla pravomoc krajského velitele omezena na osoby, které svým významem nepřesahovaly příslušný kraj. Pro odposlech ostatních osob (cizinci, rezidenti, agenti cizích rozvědek apod.) byl nutný souhlas velitele StB (nadřazeného krajským velitelstvím StB i sektorům StB). V podstatě totéž platilo i pro velitele sektorů StB,“ pokračuje študentka vo svojom výskume. 

ŠtB sa neobmedzovala len na odposluch telefónov, ale aj na odposluch priestorový či odposluch diaľkopisov a rádií.

Ukážkovým prípadom človeka odpočúvaného ŠtB bol Václav Havel, disident a neskorší prezident ČSSR, ČSFR i ČR. Jeho „rozpracovanie“ začalo už v roku 1965 – akcia Tomis III. Následovala obhliadka jeho bytu v roku 1966, na základe ktorej sa rozhodlo o umiestnení príslušných mikrofónov. O 8 dní pribudol ďalší mikrofón a neskôr sa príslušníci ŠtB do bytu aj vlúpali aby zistili akú komunikáciu vedie Havel pomocou listov. Počas dvoch rokov trvajúceho odpočúvania boli získané záznamy s dĺžkou 7548 hodín.

Pre Václava Havla a jeho okolie to nebol koniec a po období „odmäku – Pražskej jari” sa počas normalizácie opäť veci vrátili do starých koľají.

Odpočúvanými však neboli iba občania. Zaujímavým prípadom je napríklad spis Šumperk, podľa ktorého mali byť odpočúvaní španielski diplomati v Prahe (akcia mala prebiehať so sovietskou pomocou).

Obdobím „najväčšej slávy ŠtB“ by sme dnes mohli popísať 50. roky. Tzv. budovateľské roky boli naplnené strachom a udavačstvom. Prebiehali monsterprocesy s vykonštruovanými obvinenými, ktorí mali svojim konaním ohroziť mladú ľudovo-demokratickú republiku a spolupracovať s imperialistickým západom na neúspechu komunizmu v ČSR. Medzi najznámejšie odstrašujúce príklady patrí proces s tzv. vedením protištátneho spikleneckého centra (Rudolf. Slánský a spol.), proces so skupinou Milady Horákovej, prípad Oatis, či pre Slovensko dôležité – proces so slovenskými buržoáznymi nacionalistami či proces s Viliamom Žingorom a spol., či proces s vedením Demokratickej strany.

Nasledovalo obdobie 60. rokov – obdobie Pražskej jari, keď sa pozície ŠtB oslabili a došlo k veľkej revízii viacerých procesov.

Po príchode „bratských vojsk” v auguste ´68 opäť dochádza k posilňovaniu pozície ŠtB. Odpočúvacie zariadenia montovali všade – do telefónov, popolníkov, váh či kníh. Kamery neboli výnimkou a samozrejmosťou bola aj podrobná fotodokumentácia. Agenti sa neštítili invazívnych úkonov a často vnikali do bytov a domov bez vedomia ich vlastníkov. Obdobie normalizácie môžeme práve pre tieto techniky a trúfalosť nazvať akousi „renesanciou ŠtB”.

Pre ilustráciu – v roku 1949 (apríl až december) bolo ŠtB zachytených 36 174 hovorov pomocou odposluchu a v roku 1950 (január až september) dokonca 48 829 hovorov.