Výrok hodnotíme ako pravdivý, keďže väčšia časť sociálnej politiky patrí do výhradnej kompetencie štátov. EÚ má “...v sociálnej oblasti len limitované kompetencie. Všetko čo sa týka zamestnanosti a sociálnej politiky, majú v rukách členské štáty. O platoch, minimálnej mzde, kolektívnom vyjednávaní, dôchodcovských systémoch, dôchodkovom veku a podpore v nezamestnanosti rozhodujú samotné krajiny a nie EÚ. No ako sa EÚ čoraz viac integrovala, postupne nadobúdal na dôležitosti aj jej sociálny rozmer.“ V EÚ dnes takto existuje legislatíva a rôzne iné nástroje na koordináciu a monitorovanie národných programov. Členské štáty sú pritom pravidelne vyzývané k zdieľaniu overených postupov v tejto oblasti. Dôležité je pripomenúť, že časť právomocí je možne vnímať na pomedzi spoločných právomocí (iba tie, ktoré sú uvedené v Zmluve o fungovaní EÚ-článok 4) a právomocí prijať opatrenia na zabezpečenie koordinácie členských štátov EÚ. Príkladom takéhoto vymedzenia časti kompetencií v tejto oblasti môže byť problematika sociálneho zabezpečenia, kedy „právne predpisy EÚ sa týkajú vyplácania maródky, materskej a otcovskej dovolenky, rodinných prídavkov a podpory v nezamestnanosti. Systémy sociálneho zabezpečenia však stále zostávajú vo výlučnej zodpovednosti členských krajín. Záleží teda na každom štáte, akú sociálnu ochranu garantuje, za akých podmienok a aké dávky vypláca.“