Na začiatku prvej vlády Mikuláša Dzurindu zvolenej v roku 1998, ktorej koaličnou stranou bola aj SMK pod vedením Bélu Bugára, došlo k prijatiu programu reštrukturalizácie a privatizácie bankového sektora na Slovensku. Cieľom reforiem bola zmena zlej situácie v bankovom sektore a snaha o ozdravenie bánk. Podľa internetových zdrojov dosiahli celkové fiškálne náklady 123,9 mld. Sk, čím hodnotíme výrok s uznaním prijateľnej odchýlky ako pravdivý.

Po roku 1993 nastal prudký rozvoj bankového sektora na Slovensku, pričom rástol počet bánk, ich pobočiek a zamestnancov. Zároveň bola však ekonomika výrazne prepojená s politikou, pričom pod vplyvom vtedajšej koalície často dochádzalo k poskytovaniu úverov podľa straníckych a politických kritérií. Bankový sektor bol preto v tomto období charakteristický malými a strednými bankami, zväčša vlastnenými zahraničnými subjektmi, a veľkými štátnymi bankami, kumulujúcimi nedobytné úvery poskytované najmä na politické objednávky. Odhad ceny za škody, ktoré v tomto období bankovníctvu priniesla politika predstavuje približne 105 mld. Sk, čo je objem nesplatených úverov, ktorých dlžníci sú v úpadku alebo už neexistujú.

Zmenu zlej situácie v bankovom sektore a snahu o ozdravenie bánk priniesla nová vláda Mikuláša Dzurindu, ktorá predstavila program reforiem s cieľom stabilizácie a reštrukturalizácie bankového sektora, pozostávajúceho z viacerých častí. V prípade bánk to bola reštrukturalizácia a privatizácia troch najväčších štátnych bánk, teda SLSP, VÚB a IRB.

Podľa koncepcie prijatej na jar 1999 sa príprava procesu privatizácie mala začať v júni a do konca roka 2000 mal byť proces ukončený. Vytvorený bol systém získavania prostriedkov z nedobytných úverov, ktorý sa opieral o presun nevýkonných úverov do portfólia špecializovaných štátnych inštitúcií. V prvej vlne z decembra 1999 a v druhej vlne z júna 2000 boli presunutú úvery celkovo za 108,3 mld. Sk, z čoho 3,3 mld. Sk predstavovala provízia. Celkové fiškálne náklady dosiahli 123,9 mld. Sk.