Na Facebooku sa šíri nepravdivé tvrdenie, že Medzinárodný súdny dvor v Haagu rozhodol v prospech Ruska a potvrdil jeho právo na Krym. V skutočnosti arbitrážny tribunál o zvrchovanosti nad polostrovom nerozhodoval. Tribunál posudzoval spor Ukrajiny a Ruska o morskom práve v Čiernom a Azovskom mori a Kerčskom prielive. V rozhodnutí tribunál zdôrazňuje, že nemá právomoc rozhodovať o otázke suverenity nad Krymom. Krym podľa medzinárodného práva zostáva súčasťou Ukrajiny.

Od 18. júna 2026 sa šíri príspevok, podľa ktorého mal medzinárodný súd v Haagu dať za pravdu Rusku a potvrdiť, že Krym mu právom patrí. Autor príspevku tvrdí, že súd tak rozhodol v súlade s dohovorom OSN. Na viacerých účtoch ho za týždeň zdieľalo viac ako 200 používateľov.

Arbitrážny tribunál nerozhodoval o zvrchovanosti nad Krymom

V júni 2026 vyšlo rozhodnutie arbitrážneho tribunálu, na ktorý sa Ukrajina obrátila v roku 2016, keď Rusko začalo stavať Kerčský most medzi Krymom a ruskou pevninou.

Tento päťčlenný tribunál bol zriadený podľa prílohy VII Dohovoru OSN o morskom práve (UNCLOS), pričom ako register v konaní pôsobil Stály arbitrážny súd (PCA) v Haagu. Konanie neviedol Medzinárodný súdny dvor OSN, ako tvrdí príspevok. 

Ukrajina Rusko obvinila z porušovania Dohovoru o morskom práve, najmä v súvislosti s výstavbou 19-kilometrového mosta a obmedzovaním plavby, zastavovaním a kontrolami lodí, zabratím ukrajinských vrtných plošín a ochranou morského prostredia (.pdf, s. 1-2). 

Keďže časť týchto nárokov súvisela s územím a vodami pri Kryme, Rusko namietalo, že tribunál by pri ich posudzovaní musel rozhodovať aj o zvrchovanosti nad polostrovom. Tribunál tejto námietke v predbežnom rozhodnutí z 21. februára 2020 vyhovel a určil, že nemá právomoc rozhodovať o nárokoch Ukrajiny v rozsahu, v akom by si to vyžadovalo priame alebo nepriame posúdenie zvrchovanosti nad Krymom (.pdf, s. 3, s. 10-11).

Tento postoj bol v konečnom rozhodnutí z 22. apríla 2026 zachovaný a tribunál opätovne zdôraznil, že jeho úlohou nie je riešiť spor o územnú suverenitu Krymu (.pdf, s. 211). Posudzoval preto iba nároky, o ktorých mohol rozhodnúť bez toho, aby určoval, komu Krym patrí.

Pri námietkach týkajúcich sa plavby dospel k záveru, že Azovské more a Kerčský prieliv si aj po rozpade Sovietskeho zväzu zachovali status vnútorných vôd. Ustanovenia UNCLOS o medzinárodných prielivoch a výlučných hospodárskych zónach, o ktoré Ukrajina opierala časť svojich nárokov, sa preto na tieto vody nevzťahovali (.pdf, s. 199). Tribunál tieto nároky zamietol (.pdf, s. 216).

V environmentálnej časti však tribunál konštatoval viacero porušení UNCLOS zo strany Ruska. Posúdenia vplyvov na životné prostredie podľa neho nespĺňali požiadavky článku 206. Rusko zároveň nesplnilo povinnosť zverejniť správy o výsledkoch posúdení alebo ich poskytnúť príslušným medzinárodným organizáciám podľa článkov 205 a 206 (.pdf, s. 398).

Tribunál ďalej skonštatoval, že Rusko porušilo články 123, 192 a 194 UNCLOS, pretože pri týchto projektoch neplnilo svoju povinnosť chrániť a zachovávať morské prostredie a nedostatočne spolupracovalo s Ukrajinou v tejto oblasti (.pdf, s. 398-399).

Ukrajine však nepriznal požadovanú finančnú kompenzáciu ani nenariadil odstránenie Kerčského mosta. Za primeranú nápravu považoval samotné konštatovanie porušení dohovoru (.pdf, s. 399). 

Rozhodnutie, ku ktorému tribunál dospel 22. apríla 2026, neobsahuje tvrdenie, že Krym patrí Rusku. Arbitrážny tribunál o zvrchovanosti nad polostrovom vôbec nerozhodoval. Rusko uspelo pri väčšine ukrajinských nárokov týkajúcich sa plavby, Ukrajina však uspela pri časti námietok týkajúcich sa ochrany morského prostredia.

Podobné nepravdivé tvrdenia sa šírili aj v Gruzínsku, kde ich overoval fact-checkingový projekt Myth Detector.

Podľa medzinárodného práva je Krym naďalej súčasťou Ukrajiny

Rusko obsadilo Krym v marci 2014 počas politickej krízy na Ukrajine, ktorá vyústila do pádu proruského prezidenta Viktora Janukovyča. Na polostrov Rusko vyslalo ozbrojených neoznačených vojakov, ktorí prevzali kontrolu nad kľúčovými budovami a vojenskými objektmi. Následne sa pod ruskou kontrolou uskutočnilo nelegitímne referendum o pripojení Krymu k Rusku. Rusko polostrov 18. marca 2014 anektovalo.

Z pohľadu medzinárodného práva však Krym zostáva súčasťou Ukrajiny. Valné zhromaždenie OSN v rezolúcii 68/262 z 27. marca 2014 potvrdilo územnú celistvosť Ukrajiny v jej medzinárodne uznaných hraniciach. Zároveň uviedlo, že referendum uskutočnené na Kryme 16. marca 2014 nebolo schválené Ukrajinou, nemá právnu platnosť a nemôže byť základom na zmenu statusu Krymu a Sevastopola, a vyzvalo štáty, aby zmenu ich postavenia neuznávali. 

Proti rezolúcii v roku 2014 hlasovalo 11 krajín vrátane Ruska, Bieloruska, Arménska, Bolívie, Kuby, Nikaraguy, Severnej Kórey, Sudánu, Sýrie, Venezuely a Zimbabwe.

Správa generálneho tajomníka OSN z augusta 2025 o ľudských právach na dočasne okupovaných územiach Ukrajiny označuje Krym a Sevastopol za územia dočasne okupované Ruskou federáciou. Dokument pritom odkazuje na rezolúciu 68/262 a opätovne potvrdzuje územnú celistvosť Ukrajiny v jej medzinárodne uznaných hraniciach. Ruské orgány pôsobiace na Kryme označuje za okupačné.

Valné zhromaždenie OSN v rezolúcii prijatej 24. februára 2026 opätovne potvrdilo zvrchovanosť, nezávislosť a územnú celistvosť Ukrajiny v jej medzinárodne uznaných hraniciach. 

Generálny tajomník OSN António Guterres v januári 2026 zároveň výslovne uviedol, že v prípade Krymu prevláda princíp územnej celistvosti Ukrajiny.

Záver

Podľa príspevku na Facebooku rozhodol Medzinárodný súdny dvor v Haagu v prospech Ruska a potvrdil jeho právo na Krym. V skutočnosti však spor posudzoval arbitrážny tribunál, ktorý sa zaoberal právami a povinnosťami Ruska a Ukrajiny podľa Dohovoru OSN o morskom práve v Čiernom a Azovskom mori a Kerčskom prielive. O zvrchovanosti nad Krymom tribunál nerozhodoval. Polostrov podľa medzinárodného práva naďalej zostáva súčasťou Ukrajiny. Príspevok sme preto v rámci spolupráce so spoločnosťou Meta označili ako nepravdivý.