Hoci právne záväzné akty EÚ skutocne zakotvujú ochranu externých hraníc a vyžadujú registráciu utecenkýn a utecencov v prvom štáte Schengenského priestoru, ktorého hranice prekrocia, Madarsko nie je jediný štát, ktorý registráciu realizuje a nie je kritizované za snahu o registráciu, ktorá je sama spochybnitelná. Výrok chybne vzbudzuje dojem, že Madarsko je kritizované za dodržiavanie ustanovení európskeho práva, preto ho hodnotíme ako zavádzajúci.

Vonkajšia (Schengenská) hranica je skutocne regulovaná ustanoveniami európskeho práva, ktoré vyžadujú fungovanie istých kontrolných mechanizmov. Už Schengenská dohoda predpokladá "spolocnú sadu pravidiel vztahujúcich sa na ludí predchádzajúcich vonkajšie hranice clenských štátov EÚ." Tento prístup sa nezmenil pri dalšom právnom vývoji Schengenského priestoru.

Podla clánku 13 nariadenia Dublin III (c. 604/2013) zasa platí, že "za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je zodpovedný clenský štát, do ktorého [žiadatel o azyl] takto vstúpil." Rovnaký clánok uvádza, že "uvedená povinnost skoncí 12 mesiacov odo dna, kedy sa uskutocnilo takéto protiprávne prekrocenie." Toto ustanovenie zároven explicitne nezakotvuje, že žiadatel o azyl v danej krajine musí do skoncenia azylového konania aj zostat.

Nepravidelná imigrácia, pri ktorej dochádza k neoprávnenému prekracovaniu hraníc, je pretrvávajúcim trendom a je pravda, že v prípade, ak daná osoba v krajine o azyl nepožiada, uniká registrácii. Konkrétny postup tejto registrácie a výnimky, pri ktorých absencia registrácie pri presune do iného štátu nepredstavuje porušenie platných pravidiel, sú rozptýlené v rozsiahlej azylovej legislatíve. Jej základné princípy však zakazujú osobu deportovat spät na miesto, kde môže celit ohrozeniu, v súlade so Ženevským dohovorom.

V prípade Madarska nie je presná informácia, že je kritizované za snahu o dôsledný výkon registrácie, ani že je jediné, ktoré ho robí. Štatistiky k podaným žiadostiam o azyl dokazujú, že azylová procedúra prebieha aj v iných clenských krajinách EÚ, otázne je skôr jej vykonávanie, napríklad v Grécku ci v Taliansku. Navyše, Madarsko pri vyhrotení situácie prepravovalo utecencov do Rakúska, a teda nemožno povedat ani to, že registráciu dôsledne vykonáva.

Kritika Madarska sa pohybuje predovšetkým v rovinách politického režimu budovaného Viktorom Orbánom, ktorý sa zakladá na anti-imigracnej rétorike, nedávno zavedených trestnoprávnych sankciách za prekrocenie hraníc ci vysokom podieli odmietnutých žiadostí o azyl. Hoci kritika bola namierená aj voci plotu postaveného napr. na hranici so Srbskom, cielom plotu je zabránit príchodu utecencov a migrantom do Madarska, a nie ich príchod systematizovat za úcelom registrácie.

Kritika transportu, ktorý miesto do Rakúska smeroval do uteceneckého tábora v Bicske, sa síce môže považovat za kritiku snahy Madarska o registráciu utecencov, avšak, odhliadnuc od podmienok v tábore, ktoré sú potenciálne v rozpore s medzinárodnými štandardmi, ide o ojedinelý prípad, na ktorý nemožno zredukovat kritiku madarského prístupu ako celku.