DEMAGÓG - Factcheck politických diskusií

Ivan Gašparovič

Nestraníci

A jeden, je niekoľko foriem výkladu zákona a jeden, jedna forma výkladu zákona sa menuje autorský výklad. A jeden z tých autorov Ústavy som aj ja. Aj ja mám právo povedať, ako to znenie budem vykladať v zákone.

Rozhovor s Ivanom Gašparovicom - 09.06.2014
Zavádzajúce

Je síce pravda, že Ivana Gašparoviča možno považovať za spoluautora návrhu ústavy, ktorý bol schválený 1.9.1992. Tiež autorský (resp. autentický) výklad je skutočne jednou z druhov výkladu zákona podľa subjektov. Ivan Gašparovič však zavádza, že s využitím autorského výkladu má právo povedať, ako bude sám vykladať znenie istej svojej právomoci a podľa nej ju vykonávať. Autentický výklad je totiž záväzný iba vtedy, ak ho uplatňuje štátny orgán, ktorý predpis vydal (v našom prípade národná rada formou napr. legálnych definícií v zákonoch) nie osoba, ktorá sa podieľala na tvorbe jeho textu. Okrem tejto formy výkladu sa môžu uplatňovať len metódy výkladu aplikačnými orgánmi, t.j. súdmi, v prípade ústavy iba Ústavným súdom SR. Prístup I. Gašparoviča je v rozpore s princípom deľby moci v demokratickom právnom štáte, preto jeho výrok hodnotíme ako zavádzajúci.

Ako uvádzajú Malová a Láštic, návrh slovenskej ústavy bol prijatý vládou SR koncom júla 1992 a následne bol predložený do parlamentu. Tento návrh bol výsledkom vládnej (nie parlamentnej) komisie pod vedením Milana Čiča. Jej členmi boli okrem Čiča V. Mečiar, I. Gašparovič, J. Moravčík, I. Sečanský (všetci HZDS), Ľ. Fogaš (SDĽ) a A. Hrnko (SNS) (k dispozícii je aj výpoveď ďalšieho člena komisie, Ľ. Fogaša). I. Gašparovič sa teda skutočne s istým nadhľadom (keďže formálne je autorom ústavy parlament, ktorý ju prijal) môže považovať za jedného z tvorcov textu, ktorý sa stal ústavou.

Pokiaľ ide o výklad (syn. interpretáciu) práva, podľa subjektov (t.j. toho, kto zákon interpretuje) sa rozlišuje viacero druhov výkladu (pozri napr. Ottová, E.: Teória práva. Šamorín, Heuréka, 2010, s. 259-261 a obdobné učebnice teórie práva). Jedným z nich je aj autorský (resp. autentický) výklad, ktorý podáva "štátny orgán, ktorý právnu normu vydal" (Ottová 2010: 259). Už z tohto je teda zrejmé, že autorský výklad nemôže podať I.Gašparovič, lebo sám nereprezentuje demokraticky zvolenú väčšinu v zákonodarnom orgáne. Navyše, prinajmenšom rovnako dôležitá než existencia druhov výkladu je aj právna záväznosť každého z nich. Autentický výklad je záväzný iba vtedy, ak je súčasťou prijatého textu zákona (napr. formou legálnych definícií). Nie je teda záväzný výklad, ktorý odznie napr. v parlamentnej rozprave alebo v dôvodovej správe k zákonu.

Charakteristiky autentického výkladu možno sumarizovať nasledovne: "Autentický výklad je výklad normy tým štátnym orgánom, ktorý ju vydal. Má rozmanité formy a podľa toho, v akej forme sa podáva, možno spoľahlivo zistiť, či je alebo nie je právne záväzný. Autentickým výkladom zákonov sú napríklad dôvodové správy, ale bez právnej záväznosti. Zaužívanou formou autentického výkladu sú legálne definície - rámec autentického výkladu je zachovaný, ak tieto tzv. normy o normách vydal orgán, ktorý prijal nielen integrujúcu, ale aj interpretovanú normu." 

Pochybnosť prístupu I. Gašparoviča sa znásobuje tým, že prezident nehovorí o výklade obyčajného zákona, ale predpisu, ktorý stojí na čele hierarchie právnych predpisov SR, t.j. ústavy. Podľa čl. 128 ústavy, "Ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná. (...) Výklad je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia." Jediným orgánom, ktorý môže vykladať ústavu, je podľa ústavy samotnej ústavný súd. Fakt, že si Ivan Gašparovič ako súčasť výkonnej moci privlastňuje právomoc vykladať si svoje právomoci z titulu toho, že je jedným zo spoluautorov textu ústavy, je v rozpore s princípom deľby moci v demokratickom právnom štáte, pretože túto právomoc má iba sčasti zákonodarná moc (zahrnutím definícií do textu ústavy) a sčasti súdna moc (ústavný súd pri výklade ústavy).

Problém je vhodne zhrnutý v nasledovnom citáte: "Nemožno zľahčovať oprávnenie uskutočňovať výklad práva kýmkoľvek. Môžu tak robiť nielen štátne orgány, ale aj laici, i tí, ktorým to vyplýva z ich povolania. Na druhej strane však všeobecnú, respektíve individuálnu záväznosť nadobúdajú výsledky výkladu len subjektov štátnych orgánov. V závislosti od toho, kto je subjektom výkladu práva, poznáme napríklad legálny výklad. Je všeobecne právne záväzný a zaoberá sa ním štátny orgán, ktorému ústava zverila právomoc podávať všeobecne záväzný výklad zákonov a ostatných právnych predpisov."

Dátum zverejnenia analýzy: 08.06.2014
success
error