Podobný výrok vyslovil aj poslanec Smeru-SD Róbert Madej v relácii V politike, 18. júna 2017. Tím Demagog.sk v predošlej analýze konštatoval, že určenie zodpovednosti v prípade pádu vlády Ivety Radičovej je nejednoznačné. Za príčinu sa dá označiť aj principiálna neoblomnosť koaličnej strany SaS, aj väčšinové rozhodnutie vlády spojiť hlasovanie o eurovale s hlasovaním o dôvere vláde. Preto hodnotíme tento výrok ako zavádzajúci. 

Za vlády Ivety Radičovej dňa 11. októbra 2011 sa v nočnom hlasovaní NR SR o tzv. eurovale, ktoré bolo na žiadosť vlády SR spojené s hlasovaním o dôvere vláde SR, rozhodlo o neprijatí eurovalu a tým o páde koalície SDKÚ-DS, SaS, Most-Híd a KDH. Hlasovanie o eurovale spojila väčšinová časť vlády s hlasovaním o dôvere pre nejednotnosť v koalícii, ktorá vznikla nesúhlasom koaličného poslaneckého klubu SaS, na čele so svojím vtedajším šéfom Richardom Sulíkom, s navyšovaním eurovalu. 

Pre vyslovenie nedôvery spojenej s hlasovaním o zákone potrebuje vláda nadpolovičnú väčšinu poslancov, 76 (.pdf, s. 26-27, čl. 84). Za hlasovalo však len 64 poslancov. Hlasovania sa nezúčastnilo 20 z 21 poslancov koaličnej SaS.

Euroval, resp. Európsky nástroj finančnej stability — ENFS (angl. European Financial Stability Facility — EFSF) je účelovo založený subjekt vo forme akciovej spoločnosti založený 16 členskými štátmi eurozóny v júni 2010. Jeho účelom je najmä — za účasti Medzinárodného menového fondu — vydávať dlhopisy (teda požičiavať si peniaze na kapitálovom trhu), za ktoré ručia členské štáty eurozóny do celkovej výšky pôvodne 440 miliárd EUR, a takto požičané peniaze poskytovať ako pôžičky členským štátom eurozóny, ktoré sú v ťažkostiach. V auguste 2010 zaň hlasoval aj Slovenský parlament pod vedením Ivety Radičovej i s podporou Richarda Sulíka. Októbrové hlasovanie 2011 malo odobriť navýšenie eurovalu na 780 miliárd EUR.

O eurovale a (ne)hlasovaní zaň v NR SR sám Sulík hovoril o štyri roky neskôr na portáli aktuality.sk: "V auguste 2010 sme hlasovali za jeho vznik, lebo mal byť len dočasný. To znamená, že sa malo pomáhať len takým krajinám, ktoré budú vedieť pôžičky splatiť, nemalo sa pomáhať bankám. Pri navýšení dočasného eurovalu už toto všetko neplatilo, išlo len o druhý balík Grécku, a preto bola moja okamžitá a jasná odpoveď Miklošovi, že my za to hlasovať nebudeme."

Na príčinu pádu vlády od vtedy existujú najmä dva názory a líšia sa podľa toho, z hľadiska ktorého tábora sa na ňu dívame. Sulík tvrdí, že Iveta Radičová bola v straníckom súboji v hľadáčiku dvoch silných mužov Ivana Mikloša a Mikuláša Dzurindu, navyše viazaná výsledkom rokovaní z Bruselu, a vo vyjednávaniach o hlasovaní jej tak chýbala rozhodovacia autonómia.

Premiérka neskôr sama povedala, že pri spojení hlasovania s dôverou vláde „rešpektovala v tejto situácii postoj a stanoviská koaličných partnerov“. SDKÚ, KDH aj Most-Híd podľa nej prišli so závermi, že hlasovanie sa má s dôverou vláde spojiť. „Matematicky – keby som aj nehlasovala za spojenie s dôverou, na vláde to prejde aj bez môjho hlasu. Nebolo to rozhodnutie Ivety Radičovej ani osoby zastúpenej v inštitúcii premiéra,“ vyhlásila Radičová.

Premiérka sa na druhú stranu hájila záväzkami voči krajinám eurozóny a voličom, keď ako posledná rečníčka pred hlasovaním naliehala na poslancov: "To, o čom dnes rozhodujeme, je dobré meno Slovenska. To, o čom dnes rozhodujeme, je, kam bude Slovenská republika a občania Slovenska patriť. Kto budú naši partneri a s kým sa môžeme poradiť. Je to o tom, že sa sami vylúčime zo spoločenstva úspešnejších."