Verejných činiteľov - a teda aj sudcov - možno podľa zákona stíhať za zneužitie právomocí. Nie je to však celá pravda. Ústava totiž hovorí, že sudcov nemožno stíhať za rozhodovanie. Ak sa teda zneužitie právomocí týka samotného rozhodovania - napríklad takého, ktoré je svojvoľné - článok v Ústava a jeho interpretácia potrestanie sudcov prinajmenšom sťažuje. Keďže Robert Fico povedal pravdu, no nie celú pravdu a táto kusá informácia neposkytuje dostatočne pravdivý obraz o možnostiach stíhania sudcu za svojvoľné rozhodovanie, hodnotíme jeho tvrdenie ako zavádzanie.  Robert Fico reaguje na zámer Ministerstva spravodlivosti, ktoré chce zaviesť trestný čin ohýbania práva. „Podstatou pre spáchanie tohto trestného činu je, že sudca, prísediaci či rozhodca svojvoľným uplatnením práva rozhodne v zjavnom rozpore so zákonom v prospech či neprospech účastníka konania na súde,” uvádza rezort.  Dnes platí, že podľa § 326 Trestného zákona možno stíhať verejného činiteľa - teda aj sudcu - ak vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, prekračuje svoju právomoc alebo si naopak neplní svoje povinnosti.  Najvyššiu sadzbu - 10 až 20 rokov - zákon predpokladá pre prípady, keď verejný činiteľ spôsobil ťažkú ujmu na zdraví či smrť viacerých osôb, škodu veľkého rozsahu alebo takto konal v krízovej situácii. Zákonu je však nadradená Ústava. A tá hovorí, že „za rozhodovanie nemožno sudcu ani prísediaceho sudcu z radov občanov stíhať, a to ani po zániku ich funkcie.” Ak by sa teda porušenie zákona týkalo priamo rozhodovacej činnosti sudcu, interpretácia tohto paragraf jeho potrestanie prinajmenšom sťažuje.  „...objavili sa nám rozhodnutia, že sudcovia aj za úplne svojvoľné rozhodnutia stíhaní neboli, pretože sa tu naskytol priestor, že to je potenciálne právnym názorom," uviedla Kolíková.  Ján Mazák - vtedy profesor košickej právnickej fakulty a poradca prezidenta, dnes šéf Súdnej rady - v roku 2015 napísal, že „senáty, ktorým predsedal Štefan Harabin, agresívne vpadli na územie právomoci Ústavného súdu. Kritizovaná Sekcia kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bola zriadená na základe zákona. Senát Najvyššieho súdu ju vyhlásil za nezákonne zriadený orgán. Ak si dobre pamätám, takú právomoc Najvyšší súd nemá; patrí Ústavnému súdu.” V minulosti sa stali aj prípady, kedy boli sudcovia resp. senáty podozrivé zo svojvoľného rozhodovania v rozpore s dovtedajšou rozhodovacou činnosťou iných senátov, no (ani) disciplinárny súd neposudzoval ich vinu.  Napríklad v roku 2017 pri senáte Štefana Harabina, ktorý oslobodil riaditeľa banky. Vtedajšia predsedníčka Najvyššieho súdu jeho rozhodnutie označila za „rozhodovaciu činnosť, keď sa sudcovia z ničoho nič odchýlia od ustálenej praxe.“ Sudcov navrhovala potrestať.  Disciplinárny súd však ich samotný skutok ani neposudzoval, pretože tvrdil, že by aj tak nevedel zistiť, kto v senáte ako hlasoval, keďže hlasovanie je tajné. A to nebol jediný takýto prípad.  Združenie sudcov Slovenska Kolíkovej zámer zaviesť trestný čin ohýbania práva odmietlo. „Reálnym následkom zrušenia trestnoprávnej imunity môže byť len postupná erózia demokracie a plurality smerom k totalite, lebo nemožno vylúčiť vytváranie priestoru na šikanovanie nepohodlných sudcov, ak nebudú rozhodovať podľa želaní vyslovených alebo naznačených orgánmi výkonnej (politickej) moci…,” uviedlo. Dôvodová správa ku Kolíkovej návrhu zákona uvádza, že „uvedená skutková podstata nepostihuje konanie sudcu, prísediaceho sudcu alebo rozhodcu založené na jeho právnom názore, ktorý má oporu v zákone hoci bol nadriadeným, odvolacím, opravným alebo obdobným súdom vyššej inštancie 30 rozhodujúcim vo veci vyhodnotený ako nesprávny, nedostatočne odôvodnený alebo čo do uvedenia dostatku dôvodov v odôvodnení arbitrárny, ale postihuje výlučne svojvoľné rozhodnutia bez opory v zákone.”