…ak sa to dotýka jednotného trhu, poľnohospodárskej politiky, či otázok životného prostredia, a podľa Lisabonskej zmluvy ide o zdieľané kompetencie…

Na základe Lisabonskej zmluvy medzi zdieľané, resp. spoločné právomoci členských štátov EÚ patria, okrem iných, aj vnútorný trh, poľnohospodárstvo a životné prostredie. Výrok hodnotíme ako pravdivý.

Politiky EÚ, respektíve štruktúra kompetencií členských štátov EÚ a inštitúcií EÚ bola prostredníctvom Lisabonskej zmluvy do značnej miery upravená novým systémom rozdelenia právomocí. V súčasnosti tak existujú tri typy právomocí:

  1. Výlučná právomoc: oblasti, kde legislatívnu činnosť vykonáva len EÚ a členské štáty túto legislatívu vykonávajú exekutívne (článok 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ));
  2. Spoločné právomoci: oblasti, v ktorých krajiny EÚ môžu vykonávať legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné opatrenia, ak tak EÚ nevykonala (článok 4 ZFEÚ);
  3. Podporné právomoci: oblasti, v ktorých EÚ prijíma opatrenia na podporu, koordináciu alebo doplnenie vnútroštátnych politík (článok 6 ZFEÚ);

Dôležitým pre naše hodnotenie výroku Michala Šimečku je teda článok č. 4 Lisabonskej zmluvy, ktorý sa venuje spoločným, resp. zdieľaným kompetenciám. Podľa zmluvy do danej kategórie právomocí patria:

  1. vnútorný trh;
  2. sociálna politika, pokiaľ ide o aspekty vymedzené v tejto zmluve;
  3. hospodárska, sociálna a územná súdržnosť;
  4. poľnohospodárstvo a rybné hospodársto s výnimkou ochrany morských biologických zdrojov;
  5. životné prostredie;
  6. ochrana spotrebiteľa;
  7. doprava;
  8. transeurópske siete;
  9. energetika;
  10. priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti;
  11. spoločné otázky bezpečnosti v záležitostiach verejného zdravia, pokiaľ ide o aspekty vymedzené v tejto zmluve.

Výrok bol spomenutý v