Generálna prokuratúra SR na súde prepis nahrávky Harabina s Bakim Sadikim nepredložila, avšak z verejne dostupných informácií nie je možné skonštatovať, či vôbec bola o to požiadaná. Súd sa primárne zaoberal nesprávnym úradným postupom vtedajšieho generálneho prokurátora Dobroslava Trnku, nie samotnou existenciou nahrávky či prepisu údajného telefonátu. Výrok hodnotíme ako neoveriteľný.

Hovor medzi Harabinom a Sadikim zachytili a nahrali policajti počas odpočúvania Sadikiho v roku 1994. Prepis telefonátu bol súčasťou dohľadového spisu (tzn. spis dozorujúceho prokurátora, nezávislý od trestného spisu) v Sadikiho prípade. Po jeho zverejnení v roku 2008 pravosť telefonátu médiám potvrdil generálny prokurátor Dobroslav Trnka. Kvôli Trnkovmu vyhláseniu vtedajší predseda Najvyššieho súdu Harabin GP SR zažaloval.

Po odvolaniach a dovolaniach zo strany GP SR aj Harabina súdne konanie pokračovalo. Krajský súd v roku 2013 verdikt potvrdil, no bolo mu vyčítané, že sa o pravosť hovoru a existenciu jeho prepisu vôbec nezaujímal. GP SR však trvala na tom, že hovor prebehol a napísala presné číslo rozhodnutia súdu, ktorým bolo odpočúvanie povolené.

„T. P. viedla dohľadový spis vo veci obvineného V.. F.. a na základe príkazu P. M. P.E. M. sp.zn. XKv XX/XX zo dňa 05.08.1994 bol vykonaný odposluch telefonických hovorov V.. F.., a to v roku 1994 a z odposluchov bol vykonaný záznam týchto rozhovorov, okrem iného aj rozhovoru B. S. s navrhovateľom... Námietka bola riadne zažurnalizovaná do dohľadového spisu a pripojený k nej bol i protokol č. 1, vyhotovený policajtom, ktorý obsahoval záznam predmetného rozhovoru, týkajúceho sa len osobných vecí. Uvedený záznam, ktorý bol založený v dohľadovom spise, bol zdrojom informácií, na základe ktorých T. P. urobil vyjadrenie pre médiá.“

Súd v konečnom dôsledku iba konštatoval, že Trnka informovaním verejnosti porušil zásadu mlčanlivosti a porušil Harabinove základné práva. „V tejto súvislosti (súd) citoval obsah jednotlivých dokumentov, a vyhodnotil, že navrhovateľ sa pýtal len na skutočnosť, či listinné materiály, produkované v printových a elektronických médiách, tvoria obsah trestného spisu, na čo dostal jasnú odpoveď.“ (Odpoveďou GP SR v tomto prípade bolo potvrdenie existencie prepisu hovoru v dohľadovom spise.)

GP SR na svoju obhajobu ďalej uviedla, že prepis hovoru nepredložila, pretože k tomu vyzvaná nebola: „Navrhovateľ (pozn. Harabin) sa nikdy nepýtal, či tvoria súčasť akéhokoľvek spisu, napr. aj dohľadového, a generálny prokurátor mu nikdy v tomto rozsahu neodpovedal, preto navrhovateľ nemal relevantný podklad na svoje tvrdenia v rozsahu, že predmetný prípis sa nenachádza v žiadnom dohľadovom (spise) prípadne nikdy nikde nenachádzal, lebo na uvedené skutočnosti sa nikdy nepýtal a nikdy mu na ne ani nikto neodpovedal.“

Harabin napriek všetkému, čo na súdoch odznelo, povedal, že „v žiadnom spise sa taký prepis nenachádza“. Takisto tvrdil, že keď sa na prepis pýtal oficiálnym listom, prokuratúra mu podľa súdu odpovedala, že prepis nie je súčasťou trestného spisu v kauze Sadiki. Novinárov tiež upozornil, že „okresný súd viackrát vyzýval odporcu, generálneho prokurátora, aby predložil prepis, aby predložil celý spis, a odporca povedal, že nemôže predložiť žiaden prepis, žiaden odposluch, žiaden dohľadový spis, lebo takýto telefonát a prepis nemajú a neexistuje“.

Podľa informácií portálu Plus 7 dní prokuratúra ani polícia už v tom čase oficiálne nedisponovali prepisom ani nahrávkou rozhovoru Harabina so Sadikim. Údajne totiž boli po istom čase legálne skartované a z pohľadu zákona prestali existovať. Tieto dohady však neboli potvrdené. Prepis rozhovoru však mal slúžiť len ako podklad v rámci stíhania Sadikiho a nie na diskreditáciu Harabina, keďže v tom čase GP SR „nemala možnosť predpokladať jeho ďalšiu politickú ani profesionálnu kariéru.“