Ján Budaj

Ján Budaj bol jedným zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu v roku 1989. V rokoch neslobody bol odporcom totalitného režimu a pôsobil v prostredí politickej opozície. Bol autorom a vydavateľom politických, kultúrnych a ochranárskych samizdatov. Spolupracoval s Chartou 77 a poľskou Solidaritou. Organizoval tzv. zakázané univerzity, nezávislé kultúrne a ekologické aktivity. V roku 1980 založil prvý občiansky orientovaný samizdat na Slovensku, periodikum KONTAKT. Spolupracoval s tajnou cirkvou a občianskymi iniciatívami ako napr. VONS (Výbor pre obranu nespravodlivo stíhaných), alebo KOR (poľský Komitét obrony robotnika).
Prenasledovaný režimom bol v rokoch 1971 – 1989. Väčšinu tohoto obdobia mal zakázané cestovať, bol často vypočúvaný a viac krát väznený. Po vylúčení z vysokej školy (mat.-fyz.) pracoval ako kurič (1976 – 1989).
V 70. rokoch sa Ján Budaj venoval organizovaniu nezávislej kultúry a voľnej tvorbe, založil umeleckú skupinu DG a skupinu “Dočasná spoločnosť”. Pred tým, než ho začala prenasledovať ŠtB, pracoval ako fotograf a asistent kamery (v STV) .
V umeleckej tvorbe sa Ján Budaj orietoval na vizuálne a akčné umenie. V dobe neslobody vystavoval ilegálne alebo v zahraničí.
Od roku 1980 bol Ján Budaj aktivistom a organizátorom nového, ekologického prúdu občianskej opozície.
Jeho prvým prejavom bol zápas o uchovanie historických cintorínov (1980 – 1981), po ktorom nasledovali desiatky ďalších protestov a ochranárskych iniciatív, neustávajúcich až do novembra 1989.
Aktivity ochranárov, ktoré koordinoval Ján Budaj, vyvrcholili vydaním dokumentu Bratislava/nahlas v septembri 1987 . Kritizoval stav kvality života v hlavnom meste, ale aj neschopnosť a skostnatenosť režimu. Dokument B/n a jeho autori zohrávali na Slovensku pred novembrom ´89 aj počas jeho priebehu podobnú úlohu, ako v Čechách Charta 77.
Ján Budaj bol od vydania B/n vyšetrovaný nielen ŠtB, ale aj mestskou prokuratúrou. Proti Jánovi Budajovi osobne a proti iniciatíve B/n viedla KSS aj verejnú ohováračskú kampaň. Na podporu iniciatívy B/n prebehla podpisovka a vznikla vlna “nahlasov” aj v iných mestách vtedajšej ČSSR (napr. v Brne).
V novembri roku 1989 bol Ján Budaj najprv koordinátorom, neskôr (od januára 1990) predsedom hnutia Verejnosť proti násiliu. Hnutie VPN v tomto období vyslovilo ako prvé v ČSSR zásadné požiadavky, (napr. zrušenie komunistického monopolu moci) a dosiahlo splnenie svojho programu obnovy občianskych práv a slobôd. Stalo sa tak vďaka masovej podore občanov, ktorých VPN získalo pre program obnovy demokracie a európskej orientácie Slovenska.
V období zásadných politických zmien (od novembra 1989 do prvých slobodných volieb) Ján Budaj viedol VPN, bol poslancom a prvým podpredsedom SNR. V SNR inicioval založenie Výboru SNR pre životné prostredie, ktorý viedol. Ako predseda hnutia VPN presadzoval, aby plnilo svoj volebný program, vrátane jeho národného piliera. V tejto otázke sa dostal do sporu s časťou vedenia VPN, ktorá ho po lustráciách vo vedení VPN nahradila.
Ján Budaj viedol VPN do volieb 1990 (ako čelný kandidát a predseda Rady VPN), v ktorých toto hnutie zvíťazilo. V priebehu posledného dňa volieb však Ján Budaj odstúpil z kandidátky, pretože z Federálneho ministerstva vnútra prišla v tomto období informácia, že jeho meno je v evidenčných knihách spolupracovníkov ŠtB.
ŠtB zaevidovala Jána Budaja ako sledovanú osobu už v roku 1971, a opäť ako sledovanú osobu v roku 1979. V roku 1981 bol zaradený do kategórie NO (nepriateľská osoba), opätovne bol ŠtB evidovaný v kategórii NO počas leta 1989.
V tomto celkovo 18. ročnom období ho ŠtB na dobu 2 rokov (1979 – 1981) preevidovala z kategórie sledovanej osoby do kategórie “tajný spolupracovník”. Dokumenty (zväzok) týkajúci sa tejto evidencie ŠtB zrejme zničila (podobne ako záznamy z výsluchov J.Budaja, z odpočúvania bytu a pod.), pretože sa nenachádzajú v archíve ÚPN.
Až v roku 2007 sa v archívoch ÚPN našla oficiálna “Správa ŠtB o činnosti za rok 1980”, kde sa konštatuje, že tajný spolupracovník, vedený pod menom J. Budaja, s ŠtB nespolupracoval ale konal proti režimu.
V rokoch 1991 – 1993 bol Ján Budaj nezávislým publicistom a vydavateľom. Vydával periodiká, ktoré kritizovali nástup Mečiarovej vlády po roku 1992 (napr. denník Meridian). Produkoval tiež televízne programy (napr. s J. Filipom “Halušky”). Počas rozpadu VPN nevstúpil ani do jednej z nástupníckych strán.
Počas štátoprávnej krízy ČSFR bol kritikom chýb slovenských vyjednávačov a neochoty českej strany priznať Slovensku požadované kompetencie a právo na ústavu republiky. V roku 1991 sa stal spoluzakladateľom a hovorcom “Iniciatívy za zvrchované Slovensko” (spolu s M. Kňažkom, R. Kaliským, M. Kováčom a ďalšími).
Potom, čo sa po vytvorení samostatného štátu (1993) začal zápas o podobu jeho režimu, založil Ján Budaj spolu s Milanom Kňažkom prvú liberálnodemokraticky orientovanú stranu na Slovensku (marec 1993). V roku 1994 sa DÚ stala parlamentnou stranou. Ján Budaj v nej pôsobil ako podpredseda pre program, resp. pre oblasť komunikácie s verejnosťou. Bol autorom politického programu DÚ s názvom “Občan na prvom mieste”, z ktorého vzišiel v roku 1998 aj volebný program SDK s názvom “Šanca na zmenu”.
V období 1994 – 1998 bol Ján Budaj členom petičných výborov za priamu voľbu prezidenta a za vstup SR do NATO, rovnako i členom pracovného výboru pre prípravu demokratickej koalície, SDK. Organizoval mítingy za ochranu médií, za ochranu kultúry a mítingy proti zrušeniu referenda o priamej voľbe prezidenta a NATO. Bol členom rozhodujúcich orgánov SDK a členom vedenia SDK.
V roku 1998 uspela SDK vo voľbách a zostavila vládu. Ján Budaj bol po svojom zvolení do NR SR, kde vznikol nový výbor pre kultúru a médiá, ktorý v rokoch 1998 – 2002 Ján Budaj riadil.
V septembri 2000 Ján Budaj obnovil liberálnodemokratickú stranu. V komunálnych voľbách 2006 bol Ján Budaj zvolený za poslanca Mestského zastupiteľstva Bratislavy.
Ako poslanec sa dosiaľ venuje, okrem priebežných tém najmä: obnove komunistami zbúraného bratislavského Podhradia, ochrane historicky cenného kina Mladosť, obnove D.P.O.H. a energetickej koncepcii Bratislavy. Spolupracuje pri tom s občianskymi iniciatívami a nasledovníkmi niekdajších ochranárov.
Ako poslanec MZ pôsobí aj ako člen komisie MZ pre životné prostredie, komisie mandátovej a legislatívno právnej komisie. Je predsedom mimoparlamentnej strany, Demokratickej únie Slovenska (DÚ).

zdroj: www.osobnosti.sk

Člen strany: Zmena zdola (Zmena zdola)


Filtre

TIP

Kliknite na graf pre filtrovanie podľa pravdivosti výroku daného politika

Ján Budaj

Ján  Budaj

Most-Híd hlasoval za v apríli 2016, 2014, 2006, 2005, vždy za (o návrhu na zrušenie Mečiarových amnestií, pozn.). Až v apríli tohto roku sa jednoducho sa zdá, že na chvíľu ten klub po príchode do koalície s Ficom stratil pôvodnú hodnotovú orientáciu, pokiaľ ide o amnestie. Áno, aj vy ste nehlasovali pán Gál v apríli 2016.

V apríli 2016 sa v parlamente hlasovalo o zrušení Mečiarových amnestií, išlo o opozičný návrh. Tento návrh podporili štyria poslanci Most-Híd, medzi nimi Béla Bugár a František Šebej. Gábor Gál nehlasoval. Celý klub návrh nepodporil, takže ukázalo sa, že došlo k istej zmene, pritom nebudeme hodnotiť, či skutočne došlo k strate hodnotovej orientácie u členov klubu. Je pravdou, že v hlasovaniach o tomto návrhu predtým, klub Most - Híd hlasoval vždy jednotne v prospech návrhu. Výrok hodnotíme ako pravdivý.


To, koľkokrát sa už objavil návrh na zrušenie Mečiarových amnestií v parlamente, sleduje aj na to vyhradená webová stránka. Most - Híd sa dostal do parlamentu až v roku 2010, pritom mnohí členovia pôsobili v parlamente aj predtým ako členovia SMK - MKP.

Prvýkrát sa návrh na vydanie ústavného zákona o zrušení Mečiarových amnestií dostal do parlamentu ešte v roku 2002, hlasovalo sa o návrhu 10. júla 2002. Z 96 prítomných poslancov vtedy za hlasovalo 56 poslancov, proti 26 a 14 sa zdržali hlaovania. Medzi poslancami, ktorí hlasovali za návrh, boli aj vtedajší poslanci za SMK. Klub SMK mal 14 členov, všetci hlasovali za návrh, až na dvoch poslancov, ktorí boli neprítomní. Návrh podporil napr. Béla Bugár alebo Miklós Duray. Gábor Gál v tom čase ešte nebol v parlamente.

V máji 2005 sa návrh na zrušenie amnestií dostal opäť do parlamentu. Zo 132 prítomných návrh podporilo 65 poslancov, proti hlasovalo 54 poslancov. Z 20 členného klubu SMK nehlasovali v prospech návrhu traja, z toho dvaja neboli prítomní a Duray návrh nepodporil. 

V októbri 2006 parlament hlasoval o návrhu poslancov, aby sa nepokračovalo v rokovaní o návrhu na zrušenie amnestií. Tento návrh podporovali poslanci za SMER, SNS a HZDS. Proti návrhu, a preto za pokračovanie v rokovaní hlasovalo 52 poslancov, medzi nimi aj 10 poslancov z klubu SMK. Proti hlasovali napríklad Gábor Gál, Zsolt Simon alebo Gyula Bárdos. Deväť poslancov nebolo prítomných z klubu SMK, chýbal aj Béla Bugár. Jeden poslanec, József Berényi nehlasoval.

Národná rada sa zaoberala s návrhom na vydanie ústavného zákona o zrušení amnestií aj v októbri 2008. Z prítomných 134 poslancov, návrh podporilo 55 poslancov, hlasovalo proti 65 poslancov. Celý dvadsaťčlenný klub SMK, s výnimkou jedného neprítomného hlasoval v prospech návrhu. Návrh podporil Béla Bugár, Gábor Gál, Zsolt Simon.

Návrh na zrušenie amnestií sa objavil aj počas Radičovej vlády, vo februári 2012. Z prítomných 141 hlasujúcich návrh podporilo 78 poslancov, zdržalo sa 61 poslancov. Návrh nepodporil klub Smeru a SNS. V tej dobe bola v parlamente už strana Bélu Bugára, Most-Híd. Strana mala 14 členný klub, každý z klubu návrh podporil.

V predposlednom hlasovaní zo 17. marca 2015 (návrh do parlamentu bol podaný ešte v roku 2014) hlasovali opäť všetci poslanci strany Most-Híd, rovnako ako 45 poslancov, "za" prerokovanie návrhu v druhom čítaní (až na neprítomného Árpáda Érseka). Proti hlasovali 3 poslanci a hlasovania sa "zdržalo" 77 zákonodarcov, boli to politici z klubu Smer.

Posledné hlasovanie o rovnakom návrhu, tentokrát z dielne poslanca Budaja, sa uskutočnilo 28. apríla 2016. Štyri členovia klubu Most-Híd hlasovali za návrh, rovnako ako ďalších 51 poslancov. Návrh podporil Bugár, Šebej, Elemér Jakab a Peter Kresák. Poslanec Bastrnák bol neprítomný, poslanec Csicsai sa hlasovania zdržal. Poslanci Gál, Péter Vörös, Edita Pfundtner a Irén Sárközy nehlasovali.

Je potrebné dodať, že pri týchto návrhoch ide o pokus o zmenu ústavného zákona, na ktorého podporu je nutných minimálne 90 poslancov.

Téma zrušenia mečiarových amnestií sa opäť otvorila po smrti bývalého prvého prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča. Mečiarove amnestie sa týkali najmä zablokovania vyšetrovania únosu syna bývalého prezidenta Michala Kováča ml.. Následne prezident Kiska listom venovaným poslancov žiadal o otvorenie diskusie o zrušení mečiarových amnestií.

Premiér Fico navrhol prijať deklaráciu, ktorá by morálne odsúdila Mečiarove amnestie nakoľko Smer právne zrušenie amnestií nepodporuje. 

 


To nie je pravda. Ani v minulých som nebol. (odpoveď na Mikloškove tvrdenie: “Janko, 20 rokov si sa pokúsal dostať do parlamentu, bol si v každých parlamentných voľbách.”)

V roku 1990 Ján Budaj kandidoval ako líder VPN, avšak posledný deň pred voľbami z kanditátky odstúpil na základe informácie, že sa jeho meno nachádzalo v spisoch ŠtB.

V roku 1994 bol Ján Budaj podpredsedom DÚ, ktorá bola zvolená do NRSR.

V roku 1998 Ján Budaj kandidoval do parlamentu za SDK a bol zvolený.
Od roku 2000 je Ján Budaj členom Demokratickej Únie Slovenska. V roku 2002 táto strana kandidovala do parlamentu, tesne pred voľbami však odstúpila a svojim voličom odporučila voliť SDKÚ.

V roku 2006 Ján Budaj kandidoval neúspešne na kanditátke Slobodného Fóra. 

V roku 2010 Ján Budaj kandidoval neúspečne na post bratislavského primátora.

Nepodarilo sa nám nájsť žiadne zmienky o kandidatúre Jána Budaja do NRSR vo voľbách v rokoch 2010 a 1992, v roku 2000 a 1990 síce kandidoval, ale ešte pred voľbami svoju kandidatúru stiahol. Rovnako sa nám nepodarilo nájsť informácie, či Ján Budaj v rou 1994 skutočne kandidoval do NRSR.

Výrok Jána Budaja hodnotíme ako pravdivý.