Súdnictvo na Slovensku

O 5 minút 12, Martin Strižinec

V nedelnej diskusnej relácii na Jednotke sa stretol súcasný minister spravodlivosti Tomáš Borec s Miroslavom Kadúcom (OLaNO), clenom Ústavnoprávneho výboru NR SR. Ich diskusia sa, podobne ako tá medzi Robertom Ficom a Pavlom Hrušovským, zameriavala najmä na problémy súdnictva na Slovensku. Minister Borec si v našich štatistikách pripísal jeden nepravdivý a jeden zavádzajúci výrok. Za zavádzajúce sme hodnotili jeho tvrdenie, že zákon o advokácii, ktorý do parlamentu predložila jeho vláda, bol podla neho už pripravený predchádzajúcou vládou a ministerkou spravodlivosti Luciou Žitnanskou. V skutocnosti je to ale práve predlženie koncipientskej doby, ktorá priniesla kritiku za znevýhodnovanie mladých absolventov škôl, ktorá bola do zákonu zakomponovaná novou vládou a ktorú Lucia Žitnanská sama v parlamente navrhovala skrátit. Minister okrem toho nepravdivo uvádza, že z justicnej reformy predchádzajúcej ministerky Žitnanskej je Ústavným súdom pozastavená úcinnost iba v jednom prípade – zákona o sudcoch. V skutocnosti Ústavný súd pozastavil úcinnost aj u druhého zákona – zákona o prokuratúre. Druhý diskutujúci Miroslav Kadúc z našej analýzy vyšiel s jedným nepravdivým výrokom, ked (nepochopitelne) tvrdil, že vláda Smeru bola pri rezorte spravodlivosti posledných 8 rokov, z toho 6 ho mala priamo pod kontrolou. V skutocnosti z posledných 8 rokov vládol Smer samozrejme iba 6, pricom v prvej vláde Roberta Fica rezort spravodlivosti spadal pod HZDS.

Filtre

TIP

Kliknite na graf pre filtrovanie podľa pravdivosti výroku daného politika

Tu máme ďalšie súdne spory, máme tu zdravotnú poisťovňu, zákaz zisku zdravotných poisťovní, kde už sme prehrali 25 miliónov a suma sumáru. Sme 50 miliónov v mínuse a tvárime sa, že nie sme.

Denník SME uvádza, že podľa rozhodnutia arbitrážneho súdu má štát zaplatiť odškodné vo výške 22 miliónov eur a súdne trovy vo výške 3 miliónov eur v prospech holandskej firmy Achmea, ktorá vlastní zdravotnú poisťovňu Union, čo potvrdzuje slová Miroslava Kadúca. 

Podľa článku v denníku Pravdu poslanec za SDKÚ Ivan Štefanec tvrdí, že štát už zaplatil za právne služby v tomto prípade 26,8 mil. eur. Spolu by to teda predstavovalo sumu približne 50 miliónov, o ktorej hovorí Miroslav Kadúc. Pôvod týchto informácii však nevieme potvrdiť, preto výrok hodnotíme ako neoveriteľný.

Bavíme sa o číslach, pri najhoršom prípade niečo okolo 72 miliónov euro dať vlastníkom a nájomné byty plus mínus 120 miliónov (hovorí o odškodnom majiteľom bytov na základe rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, pozn.).

Miroslav Kadúc určil podľa vlastných slov pre Demagog.SK tieto čísla podľa výpočtu. Minimálne v prípade čísla 120 miliónov však tento výpočet považujeme za zavádzajúci, nakoľko pracuje s nie úplne správnymi predpokladmi a navyše existuje zákon, ktorý plánuje tieto byty postaviť za 72 miliónov eur (nie dať ich vlastníkom). Výrok ako celok teda považujeme za zavádzajúci.

Miroslav Kadúc v emaily pre Demagog.SK uvádza, že sumu okolo 72 miliónov eur získal výpočtom súčinu počtu bytov s regulovaným nájmom (900-1000), priemerným rozdielom medzi medzi normálnym a regulovaným nájmom (300-350) a počtom mesiacov za 20 rokov trvania. Jednotlivé údaje v tomto výpočte nevieme jednoznačne potvrdiť ani vyvrátiť, preto túto časť výroku považujeme za neoveriteľnú.

Dokument (s. 5) pripomienok majiteľov nehnuteľností s regulovaným nájmom k návrhu zákona č. 260/2011 Z.z.spomína 72 miliónov ako cenu, za ktorú štát plánuje postaviť náhradné bývanie ľuďom, ktorí bývajú v nehnuteľnostiach s regulovaným nájmom.  Miroslav Kadúc však hovorí o plus mínus 120 miliónov, pričom k tomuto číslu sa podľa vlastných slov (v emaily pre Demagog.SK) dostal výpočtom, keď nákup 900 2-3 izbových bytov o priemernej rozlohe 80 m štvorcových vynásobil cenou 1780 eur na meter štvorcový v Bratislave. Tento odhad však považujeme za zavádzajúci, nakoľko sa v ňom nachádza viacero arbitrárne určených čísel, napríklad predpokladá, že všetky byty sú ohodnotené bratislavskou cenou, pričom aj podľa dokumentu vlastníkov týchto bytov je evidentné, že nie u všetkých tomu tak je. Parlament navyše prijal zákon, v ktorom presne uvádza sumu, za ktorú chce požadované byty postaviť - 72 miliónov. Výrok ako celok preto označujeme ako zavádzajúci.

Je tu ešte ďalšia otázka, ktorá bola riešená právnou úpravou v roku 2011 s časovým plánom do roku 2017 a to výstavba nových nájomných bytov pre tých, ktorí vlastne dnes sú obyvateľmi alebo nájomcami týchto reštituovaných nehnuteľností.

Zákona č. 260/2011 Z.z.skutočne navrhuje výstavbu nových bytov pre občanov, ktorí po 20 rokov bývali v nájomných nehnuteľnostiach s regulovaným nájmom. Zákon priamo nespomína rok 2017 ako termín ukončenia výstavby, podľa správy SITA však v roku 2017 skončí regulovaný nájom, čo môže predstavovať dátum dostavby nových bytov. Výrok hodnotíme ako pravdivý, nakoľko sa minister odvoláva na existujúcu právnu úpravu.

Tak v podstate išlo o to, že od vzniku samostatného Slovenska vlastne sa snažili všetky vlády chrániť záujmy obyvateľov, alebo nájomcov týchto reštituovaných domov, pretože si nemohli dovoliť platiť jednoducho trhové nájomné. S tým, že ani v ďalšom priebehu sa nemenil proste nejakým spôsobom status tých, ktorí boli vlastníci týchto reštituovaných nehnuteľností a ktorí vlastne doplácali na to, že nemali možnosť tieto svoje nehnuteľnosti prenajímať za trhovú cenu. Čiže Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že prišlo k porušenie majetkových práv týchto sťažovateľov.

Minister správne interpretuje rozhodnutie (momentálne je dostupné iba anglické znenie) Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. januára 2014 v prípade "Bittó a ostatní vs. Slovensko", v ktorom reštituenti namietali rozpor regulácie nájomného s právom na slobodné užívanie majetku. (pozri tiež článok TASR)

Sťažovateľmi boli v tomto prípade reštituenti nájomných bytov, ktorým boli po roku 1989 v rámci majetkových reštitúcií tieto byty odovzdané späť do vlastníckych práv. Do konfliktu sa následne dostali právo osobného užívania bytov bývalých nájomcov s právom na slobodné užívanie majetku vlastníkov bytov po reštitúcií (pozri bližšie článok portálu investujeme.sk). 
Štát tento konflikt vyriešil zmenou práva osobného užívania na nájom, prípadne spoločný nájom na dobu neurčitú ak šlo o právo spoločného užívania (pozri článok JUDr. J. Grnama, v Bulletine slovenskej advokácie, dostupný tu). Táto zmena zaviedla povinnosť nájomcov platiť nájom vlastníkom bytov (reštituentom) s tým, že môžu tieto byty naďalej obývať. Zároveň však bolo toto nájomné zaťažené reguláciou, nájomníci by si totiž nemohli dovoliť platiť trhové nájomné ani zabezpečiť iné ubytovanie - pozri napr. článok denníka Pravda). 
Podrobne sa touto témou zaoberá tiež portál OZ vlastníkov nehnuteľností s regulovaným nájmom "regulovanenajomne.sk"
 

Bolo zistené, je to verejný register, ktorý podávajú a vlastne vypĺňajú sami sudcovia, že každá piata osoba na súde je v rodinnom vzťahu. V blízkom vzťahu. A tie ostatné osoby sú vo vzťahu. Je to myslím rok 2012 od 2004. Transparentcy zisťovala aj spätne.

To ci je alebo nie je sudca v príbuzenskom vztahu s iným sudcom sa dá zistit len na základe majetkových priznaní sudcov, ktorí sú v nich povinní zaznacit mená blízkych osôb v justícii. Tieto údaje z majetkových priznaní sudcov spracoval portál otvorenesudy.sk. Citujeme zistenia, ktoré publikovali prostredníctvom blogu"Zo sudcovských priznaní za minulý rok vyplýva, že z 1383 aktívnych sudcov, ktorí minulý rok podali majetkové priznanie, má blízky rodinný vztah k inému sudcovi ci zamestnancovi na súdoch 277 z nich, ciže každý piaty.

"Blog Transparency International uvádza, že "Z deklarovaných 276 rodinných vztahov ide v 55 percentách prípadov o vztah k dalšiemu sudcovi. Dalšia pätina vztahov sa týka vyšších súdnych úradníkov. Zvyšok sú najmä vztahy k administratívnych pozíciám ako sú asistenti ci súdni tajomníci.". Taktiež ja pravda,že sudcovia sami vyplnajú tieto údaje "Blízke osoby sa nahlasujú v každorocných majetkových priznaniach. Sudcovia majú uviest osoby, ktoré sú sudcami, zamestnancami súdov alebo ministerstva ci organizácií v pôsobnosti ministerstva (napr. aj väznice). Za blízku osobu sa považujú príbuzní v priamom rade (rodicia, deti, vnúcatá) ako aj súrodenec ci manžel. Respektíve osoby, ktoré sú v podobne blízkom vztahu.  Sudcovia vo výkazoch ale nemusia konkrétne uviest, aký presne vztah príbuznosti to je."