Meciar a Bugár o amnestiách

Téma dňa, Peter Bielik

Hlavnou témou posledných dní je možnost zrušenia Meciarovych amnestií. Ich tvorca – Vladimír Meciar, bol spolu s Bélom Bugárom relácie TA3 Téma dna. Pozrite si ako obaja politici používali faktické informácie.

Filtre

TIP

Kliknite na graf pre filtrovanie podľa pravdivosti výroku daného politika

…30 právnikov sa zhodne na tom, že áno, je to možné, a nie hocijakých, je to možné zrušiť, keď 30 právnikov hovorí o tom, že je to problém, ktorý treba vyriešiť, lebo to je hanba Slovenska–

Podpredseda NR SR odkazoval na spoločné vyhlásenie právnikov vydané koncom januára 2017. Podpísaní v ňom poukazuje na to, prečo je dôležité Mečiarove amnestie zrušiť ústavným zákonom. Napriek tomu, že vyhlásenie podpísalo presne 26 právnikov, výrok hodnotíme ako pravdivý. 
Cieľom vyhlásenia bolo vyvrátiť mylné presvedčenie niektorých politikov, že zrušeniu amnestií ústavným zákonom bránia všeobecné právne princípy. Podľa tohto vyhlásenia "bývalý predseda vlády V. Mečiar svojimi rozhodnutiami o amnestiách negatívne zasiahol do prirodzenej spravodlivosti a slušnosti v práve a zneužil právo."  
Pričom podpísaní sú "presvedčení, že zrušenie amnestií vydaných bývalým predsedom vlády V. Mečiarom formou ústavného zákona, je v právnom štáte legálnym a legitímnym prostriedkom, ktorého cieľom je po prvé, plnenie si medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, po druhé, poskytnutie účinnej ochrany základným právam obetí amnestovaných skutkov a napokon, v neposlednom rade, aj zvýšenie autority a dôveryhodnosti presadzovania práva a spravodlivosti v Slovenskej republike."

Medzi právnikmi, ktorí vyhlásenie podporili boli bývalí ústavní sudcovia, právnici venujúci sa ústavnému právu, ale aj sudcovia Najvyššieho súdu a akademici. 
Podľa informácií denníka SME proces privatizácie národného majetku na Slovensku prebiehalo v troch obdobiach; malá privatizácia od roku 1991 do roku 1993, veľká privatizácia - 1. vlna od roku 1991 do roku 1993, 2. vlna od roku 1994 do roku vydania článku, t.j. do roku 2007. V týchto obdobiach bola vládnúcou stranou aj HZDS na čele s Mečiarom, preto výrok hodnotíme ako nepravdivý.
Vladimír Mečiar zastával funkciu predsedu slovenskej vlády v rámci česko-slovenskej federácie v rokoch 1990 až 1991 a potom v roku 1992 už ako predseda strany HZDS. Neskôr v rámci samostatnej Slovenskej republiky pôsobil na poste predsedu vlády od roku 1993 do 1994, kedy bola jeho vláda odvolaná a post predsedu vlády zastával Jozef Moravčík. Vo voľbách v roku 1994 jeho strana opäť vyhrala a znova zastával funkciu predsedu vlády až do roku 1998.

Malá privatizácia vychádzala
zo zákona č. 427/1990 o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné právnické alebo fyzické osoby, ktorej základom boli verejné dražby - takto sa predalo na Slovensku 9 500 podnikov za 14 miliárd korún. Zákon č. 92/1991 o podmienkach
prevodu majetku štátu na iné osoby zase vytvoril právny rámec pre kupónovú
privatizáciu a určil podmienky prechodu štátneho majetku do súkromných rúk. 

"Do veľkej privatizácie sa
dostalo 678 podnikov v hodnote takmer 170 miliárd korún. Jej najvýznamnejšou
zložkou sa stala kupónová privatizácia. Občania mohli v roku 1992
prostredníctvom kupónových knižiek získať akcie štátnych podnikov. V 1. vlne sa
predal majetok v hodnote 79,6 miliardy korún a zapojilo sa do nej 8 miliónov
obyvateľov ČSFR. Majetok sa okrem toho predával štandardne (16 miliárd korún)
alebo prevodom na obce,"  
píše denník SME. Druhá vlna kupónovej privatizácie bola Mečiarovou vládou eliminovaná a nahradená predajom dlhopisov, čo znamená, že sa otvoril proces privatizácie priamym
predajom.

O privatizáciu sa zaujímala aj manželka Víťazoslava Morica, vtedajšieho poslanca NR SR za stranu SNS v druhej Mečiarovej vláde. Mečiarov kabinet jej vtedy predal Železničné opravovne a strojárne vo Vrútkach a v Trnave. Stalo sa tak po diskusii, ktorá na schôdzi vlády trvala necelé dve minúty.

Boli ste (Bugár, pozn.) proti zvrchovanosti, proti ústave, proti vzniku štátu, boli ste proti usporiadaniu vzťahov s Maďarskom.

Nie je pravdou, že by Béla Bugár bol proti zvrchovanosti a vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Výhrady mal však voči tomu, že Deklarácia bola "len" slovenského národa, pričom nereflektovala aj menšiny žijúce na Slovensku a zrejme preto sa aj zdržal pri hlasovaní o jej prijatí. Nenarazili sme ani na informáciu, ktorá by hovorila o tom, že bol proti usporiadaniu vzťahov s Maďarskom. Výrok tak celkovo hodnotíme ako nepravdivý. 

Vladimír Mečiar hovorí o hlasovaní SNR (Slovenskej národnej rady), vtedy ešte ako súčasť parlamentu ČSFR (Česká a Slovenská Federatívna Republika), ktorým sa SNR uzniesla na požiadavke samostatnosti Slovenska. Jeho výsledkom bola Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Hlasovanie sa konalo 17. júla 1992 a bolo súčasťou procesu rozpadu ČSFR a naopak vzniku samostnanej Slovenskej republiky.TASR uvádza menovitý zoznam všetkých prítomných poslancov na hlasovaní a aj ich konkrétna voľba o zvrchovanosti Slovenska, bolo prítomných 147 poslancov, z toho 113 hlasovalo za, 24 poslancov proti a desať sa zdržalo hlasovania. Čo sa týka poslancov za MKDH, sedem hlasovalo proti a sedem sa hlasovania zdržalo. 

V deklarácii sa hovorí o zvrchovanosti Slovenskej republiky a vzniku Slovenskej republiky ako štátu slovenského národa. "Touto deklaráciou Slovenská národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa." Na schválenie dokumentu bola požadovaná nadpolovičná väčšina, ktorá bola dosiahnutá. Predsedou SNR bol vtedy Ivan Gašparovič, premiérom Vladimír Mečiar. Podľa aktuality.sk "Vladimír Mečiar limitoval platnosť federálnej ústavy na Slovensku do dňa nadobudnutia účinnosti Ústavy SR."
Nedostali sme sa  k iným relevantným informáciám, ktoré by potvrdzovali Mečiarove slová. Našli sme však výrok, ktorý má byť z toho obdobia, v ktorom sa vyjadruje na margo prijatej deklarácie: 
"Je to prvý krok k samostatnosti Slovenska. Čelní politici hovorili, že to je len politická deklarácia a nič viac. V takom prípade však nebola potrebná, lebo aj súčasne platná ústava obsahuje princíp zvrchovanosti. Na druhej strane bol odmietnutý náš návrh, aby to nebola len deklarácia zvrchovanosti slovenského národa, ale všetkých občanov SR. Aj z toho vidno, ako sa s našou menšinou bude zaobchádzať pri schvaľovaní Ústavy SR."

MKDH podľa všetkého chcela spolupracovať aj pri vzniku Ústavy SR, keďže do návrhu  spracovala časť týkajúcu sa národnostných menšín a etnických skupín (.pdf, s. 4). Uvedené informácie tak skôr popierajú Mečiarove slová o Bugárovom postoji k samostatnej SR. 
Problém pri nehlasovaní poslancov za MKDH za deklaráciu bude zrejme ten, že nebola vyhlásením všetkých (budúcich) občanov SR, ale len tých so slovenskou národnosťou. 
Vyjadrenie Bélu Bugára ohľadom vzniku SR sme našli aj z roku 2012, keď sa spätne hovorí o rozpade ČSR nasledovné: 
"Rozpad Československa bol dejinnou nevyhnutnosťou, aj keď o tom nerozhodli občania v právoplatnom referende. Som presvedčený o tom, že sa netreba zamýšľať nad tým, či by mohol spoločný štát Čechov a Slovákov za istých okolností prežiť. Je potrebné poukázať na fakt, že toto rozdelenie sa zapísalo do dejín svojím pokojným a tichým rozdelením, bez násilia."

Existuje predsa rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý hovorí – amnestie sú zákonné a nezrušiteľné.

Výklad rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva nie je jednoznačný. Zástancovia zrušenia amnestií poukazujú na to, že ESĽP sa venoval len otázke, či bolo možné, podľa slovenskej právnej úpravy,amnestie zrušiť ďalšou amnestiou, nie to, či ich nemožno vôbec zrušiť, napríklad aj ústavným zákonom. Rozhodnutie ESĽP tak odpovedá na to, či daný stav neporušil práva Ivana Lexu zakotvené v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Akási absolútna nezrušiteľnosť, ktorú sa snaží navodiť Vladimír Mečiar, je teda (minimálne) zavádzajúca. 

Viacero právnikov, odborníkov na ústavné právo, sa vyjadrilo, že amnestie je možné zrušiť. Argumentácia ESĽP sa totiž vzťahovala na konkrétny prípad za podmienok vtedy daných, čiže na zrušenie amnestií prezidentom resp. zastupujúcim prezidentom. Radoslav Procházka sa k rozhodnutiu ESĽP vyjadril, že je to "významná prekážka pre zrušenie amnestií. Ale nie neprekonateľná. A to preto, že súd hovorí „vo všeobecnosti“, čiže pripúšťa výnimku a nedá sa vylúčiť, že zrušenie amnestií ústavodarcom by vnímal inak, ako zrušenie monokratickým exekutívnym orgánom".

Podobne sa k problematike vyjadruje aj ústavná právnička z Ústavu štátu a práva SAV, Lucia Berdisová: 

„Rozhodnutie ESĽP vo veci Lexa v. Slovenská republika z roku 2007 však nehovorí, že amnestie nemožno žiadnym spôsobom zrušiť. Súd dokonca ukazuje pestrosť názorov na otázku zrušiteľnosti amnestií. Tak ako čítam rozhodnutie, ESĽP je jednoducho deferenčný k názoru domácich orgánov (ústavný súd, najvyšší súd) a k právnej doktríne. Ak teda nezrušiteľnosť amnestie (inou amnestiou) konštatujú domáce súdy aj domáci právnici a daná pozícia je rozumná, Štrasburg nenašiel dôvod tento názor prejudikovať, preto konštatoval porušenie práv Lexu. Naznačil však, že kontext je širší a že sleduje aj dianie na Slovensku a všimol si aj návrh na zrušenie amnestií cez ústavný zákon, dané však, podľa slov ESĽP, nemohlo mať vplyv na rozhodnutie v otázke tak, ako bola pred súd postavená (pozri obiter dictum v bodoch 140 a 141). To tiež znamená, že ak otázka bude postavená inak, právne bude situácia iná a aj rozhodnutie ESĽP tak môže byť iné. „Inakosť“ situácie by nastala napr. aj tým, ak by k zrušeniu amnestií došlo prostredníctvom ústavného zákona."

Naopak Robert Fico dlhodobo tvrdíl, že amnestie nie je možné zrušiť: „Ak by bolo možné zrušiť amnestiu, úplne poškodzujeme právnu stabilitu a istotu.“ Takýto postoj zastával i jeho poradca, ktorý pôsobil aj na Ústavnom súde SR, Eduard Bárány: „Ak by sa však amnestia zrušila, stáva sa takpovediac pascou na osobu, ktorej najprv povieme, že trestný čin už trestný nie je, ona s tým roky žije a po nejakej dobe sa povie, že je to príliš vážne a budeme ťa predsa len stíhať.“ V relácii Správy a komentáre (7. 3. 2017, od 14:00) sa tiež Bárány vyslovil že vylúčenie možnosti zrušiť amnestie vyplýva i zo samotného rozhodnutia ESĽP. 

Možné komplikácie s ESĽP a jeho poňatím právnej istoty vidí aj Lucia Berdisová, avšak nejde o čosi neprekonateľné: "Každopádne, ostane nám tu teoreticky predsa len problém interpretácie právnej istoty zo strany Štrasburgu aj v rámci zákazu súdenia dva razy v tej istej veci. Hoci daný zákaz by podľa mňa v tejto situácii porušený nebol, Štrasburg môže mať iný názor. I tu by sa však hádam dalo argumentovať zákazom zneužitia práv z čl. 17 Dohovoru.“ 

Z predložených názorov teda nemožno jednoznačne tvrdiť, že tzv. Mečiarove amnestie nie je možné žiadnym spôsobom zrušiť a ani to, že uvedené vyplýva z rozhodnutia ESĽP vo veci Lexa proti Slovenskej republike. 

O čom zrejme svedčí aj zmena postoja premiéra a vládnucej strany SMER-SD. V priebehu marca 2017 nastal  obrat, keď sa trojkoalícia dohodla na riešení, ako zrušiť amnestie. Koalícia navrhuje novelizovať ústavu a rozšíriť kompetencie parlamentu o právo zrušiť trojpätinovou väčšinou amnestie. Návrh na zrušenie bude musieť podať 30 poslancov. Zároveň dávajú kompetenciu Ústavnému súdu posúdiť do dvoch mesiacov návrh poslancov o zrušení amnestie, ak takéto rozhodnutie parlament prijme. Ústavný súd bude môcť povedať, či je takéto rozhodnutie parlamentu platné alebo nie. O návrhu na zmenu ústavy by mali poslanci rokovať hneď na úvod marcovej schôdze.


No a nie je pravda, čo hovoríte, že Ústavný súd povedal, že sú amnestie nezrušiteľné. Ústavný súd povedal len jednu jedinú vec, že prezident alebo zastupujúci prezident nemá právo a možnosť dodatočne meniť alebo zrušiť.

Rozhodnutie Ústavného súdu vo veci návrhu na vyloženie Ústavy SR čl. 102 ods. 1 písmeno j) skutočne deklaruje, že v právomoci prezidenta je amnestiu udeľovať, no nie ju zrušiť. Výrok preto hodnotíme ako pravdivý. 

28. júna 1999 sa uskutočnili neverejné zasadnutie senátu Ústavného súdu SR, ktorý tvorili predseda JUDr. Tibor Šafárik a členovia senátu JUDr. Juraj Klučka a JUDr. Viera Mrázová. Na tomto zasadaní bol prerokovávaný návrh NR SR o výklad Ústavy SR čl. 102 ods. 1 písmeno j), kde sa uvádza, že prezident SR: "odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie
formou individuálnej milosti alebo amnestie."
Návrh na výklad ústavy podalo 37 poslancov NR SR zastúpenej poslancom NR Tiborom Cabajom.
Na návrh o podanie výkladu ústavy podal Ústavný súd tento výklad:
1. Právom prezidenta Slovenskej republiky upraveným čl. 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je udeliť amnestiu niektorou z foriem, ktoré sú v tomto článku uvedené.
2. Súčasťou tohto práva však nie je oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
Tento právny predpis bol v Zbierke zákonom uverejnený pod číslom 182/1999 a účinnosť nadobudol 24. júla 1999.