Dialóg Európa

Iné, odkaz na videozáznam

Projekt Demagog sa v uplynulých dnoch zameral na overenie verejnej diskusie “Dialóg Európa” v Košiciach, ktorej sa zúcastnili slovenský eurokomisár Maroš Šefcovic a predseda parlamentu Pavol Paška (ktorý nahradil na poslednú chvílu premiéra Roberta Fica). Zmyslom debaty bola podpora dialógu medzi Európskou úniou a jej obcanmi, coho súcastou je aj vysvetlovanie európskej problematiky, o ktorej možno mnohí obcania až tak vela nevedia. Naše overenie však ukazuje na to, že politici v rámci tejto debaty niekolko krát fakticky zaváhali, pri com štatisticky väcší pocet nepresných údajov zaznamenal Maroš Šefcovic. Ten si napríklad pomýlil inštrumenty európskeho práva – nariadenie a smernicu, ked anglickú “directive” preložil nesprávne ako nariadenie, pri com správne sa jedná o smernicu. Okrem toho niekolko krát zaváhal pri citovaní toho, ako sa menili životné úrovne obcanov SR a CR po vstupe do EÚ. Nesprávne tvrdil aj to, že sme na tom v životnej úrovni lepšie ako Portugalsko, podla údajov Eurostatu sme na tom zhodne. Na druhej strane Pavol Paška si nesprávne myslí, že podpora EÚ na Slovensku je najvyššia spomedzi clenských krajín, podla údajov Eurobarometru sme však v podpore EÚ priemerní. Okrem toho Pavol Paška nesprávne uvádzal údaje o vlastnom pôsobebení v parlamente, ked tvrdil, že sa zahranicnou politikou zaoberal už od svojho vstupu do parlamentu, kým v skutocnosti tomu tak bolo až o nieco neskôr. Záverom možno konštatovat, že kým podobné debaty sú urcite vítané, politici by si mali dat záležat na faktickej správnosti svojich údajov, ked chcú obcanom vysvetlovat európske skutocnosti. Najmä zvýšený pocet nepresností u eurokomisára je problematický.

Filtre

TIP

Kliknite na graf pre filtrovanie podľa pravdivosti výroku daného politika

Direktíva je vlastne nariadenie, to znamená, že nariadenia sú priamo uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa síce prijímajú spoločne, ale sú priamo uplatniteľné v členských krajinách. Čiže ide o zákon, dá sa povedať.

Výrok Maroša Šefčoviča hodnotíme ako nepravdivý, keďže hovorí o direktíve z anglického slova directive, čo je ekvivalentom smernice v slovenskom jazyku. Na rozdiel od nariadenia, ktoré je všeobecne záväzné právo a nevyžaduje ratifikáciu, smernica definuje ciele, ale metódy ich dosiahnutia prenecháva štátom.

Právo Európskej únie definuje nariadenie ako:
"...všeobecne záväzný právny akt, ktorý je priamo uplatniteľný vo svojej celistvosti v celej EÚ." 

Iný zdroj definuje nariadenie ako:
"Úlohou nariadení je zabezpečiť uniformné vykonanie určitej časti primárneho práva. Nariadenia sú všeobecne záväzné pre európske inštitúcie, aj pre národné štáty, právne subjekty v rámci nich, a teda aj pre každého občana. Nariadenia majú prednosť pred vnútroštátnym právom a nevyžadujú si transpozíciu do právneho systému členskej krajiny."  

Na druhej strane defininícia smernice je odlišná.

Právo EÚ definuje directívu t.j. smernicu ako:
"... právny akt, ktorým sa stanovujú ciele, ktoré majú dosiahnuť členské štáty EÚ, pričom sa voľba spôsobu a metód ponecháva na ich vnútroštátne orgány."

Iný zdroj definuje smernicu ako:
"Smernica nie je všeobecne záväzný normatívny akt. Je záväzná iba pre tú členskú krajinu EÚ, ktorej je adresovaná a vzhľadom na cieľ, ktorý má ňou byť dosiahnutý. Forma a spôsob, akým ju členský štát zrealizuje je plne v jeho réžii." 

Ja len naozaj veľmi stručne, lebo Európska únia má naozaj záväzok voči krajinám západného Balkánu, tzv. Solúnska agenda, že ako európske krajiny majú v podstate nárok na vstup do Európskej únie.

Z nižšie uvedeného vyplýva, že tzv Solúnska agenda smeruje krajiny západného Balkánu na cestu do EÚ.

"Solúnsky summit v júni 2003 obohatil proces stabilizácie a pridruženia o prvky pochádzajúce z procesu rozšírenia tak, aby lepšie vyhovoval novým výzvam. Solúnska agenda predstavila súbor nových nástrojov na podporu procesu reformy v krajinách západného Balkánu a na ich priblíženie sa k Európskej únii. Z týchto nových nástrojov najďalej siahajú európske partnerstvá inšpirované prístupovými partnerstvami. Prvá skupina európskych partnerstiev bola schválená v roku 2004 tým, že sa vymedzili krátkodobé a strednodobé priority, ktorým sa krajiny mali venovať. Európske partnerstvá pomôžu krajinám západného Balkánu s ich reformami a prípravou na budúce členstvo.

Všetky krajiny západného Balkánu majú šancu stať sa budúcimi členmi Európskej únie, čo je cieľ schválený Európskou radou vo Feire v júni 2000 a potvrdený Európskou radou v Solúne v júni 2003. Európska rada v júni 2005 znovu jasne potvrdila tieto existujúce záväzky.

Chorvátsko a Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko, ktorým bol udelený štatút kandidátskych krajín, sú naďalej súčasťou procesu stabilizácie a pridruženia.

Ostatné krajiny západného Balkánu sú potenciálnymi kandidátskymi krajinami: Albánsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Srbsko a Kosovo podľa Rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN 1244/99.

V januári 2006 Európska komisia schválila oznámenie „Západný Balkán na ceste do EÚ: konsolidovanie stability a zvyšovanie prosperity”. V oznámení sa hodnotí pokrok, ktorý sa dosiahol od Solúnskeho summitu, a stanovujú sa konkrétne opatrenia na posilnenie politiky EÚ pre krajiny západného Balkánu a jeho nástroje."


Na internete je dostupný aj originál tzv. Solúnskej agendy v angličtine.


A musím povedať, že jedine Česká republika, Slovensko si vlastne nastavili jednotlivé regióny tak, že vlastne z možnosti poberať pomoc zo štrukturálnych fondov boli vlastne regióny hlavných miest odčlenené. To znamená, že sa regionálne rozdelenie zrealizovalo tak, že v podstate tie regióny hlavných miest nemali možnosť poberať túto pomoc zo štrukturálnych fondov, ale iba z kohézneho fondu.

Majoritná časť financií štrukturálnych fondov je určená najchudobnejším regiónom, ktorých HDP na obyvateľa je nižsí ako 75% priemeru EÚ. Na základe interaktívnej mapy vypracovanej Európskou komisiou je vidieť, že okrem  Českej republiky (region Praha) a Slovenskej republiky (Bratislavský kraj) nemôže tieto fondy využívať napr. ani Budapešť v rámci regiónu Közép-Magyarország. Kým jedine v prípade Prahy sa dá hovoriť skutočne iba o regióne hlavného mesta, v prípade Bratislavy a Budapešti sa jedná o širší región. Výrok hodnotíme ako nepravdivý.
Podľa správy Eurostatu  žilo v roku 2011 12,8 milióna občanov členských štátov EÚ v inej ako svojej krajine v rámci EÚ. V prípade, že sa do úvahy bralo miesto narodenia a nie občianstvo, počet týchto osôb sa vyšplhal na 16,5 milióna. Vzhľadom na relatívne nízku odchýlku, nedostupnosť novších údajov a nejednoznačnosť v tom, ktorý z dvoch možných postupov pri počítaní Maroš Šefčovič použil, výrok hodnotíme ako pravdivý.


Veď máme spoločnú menu, veď máme spoločnú ochranu vonkajších hraníc, veď máme spoločné právo pre našich občanov pracovať, pobývať v ktorejkoľvek krajine Európskej únie.

Vo výroku sú uvedené atributy vychádzajúce z rôznych aktivít EU.Spoločná mena, ochrana hraníc, sloboda pohybu a pobytu. Výrok je hodnotený ako pravdivý, jednotlivé atribúty sú rozvedené nižšie.

Spoločná mena: spoločnú menu euro, Slovensko prialo v roku 2009

Spoločná ochrana  vonkajších hraníc: správa spoločných hraníc vychdádza zo Schengenských pravidiel: Schengenská dohoda 1985, Prevádzacia dohoda a Schengenský protokol, Amsterodamskej zmluvy. Do Schengenského priestoru vstúpila Slovenská republika v roku 2007. Schengenská dohoda v článku 5 uvádza:

" na protiľahlých vnútroštátnych staniciach
hraničnej kontroly zriadia spoločné kontrolné stanice, pokiaľ
k tomu už nedošlo, v rozsahu, v akom to dovolia priestorové
možnosti. Následne sa posúdi, či je možné vzhľadom na miestne
pomery zaviesť spoločné kontrolné stanice na ďalších
priechodoch."


Sloboda pohybu a pobytu: Zmluva o fungovaní EU v článku 45 odsek 1 a 2:

"1. Zabezpečí sa voľný pohyb pracovníkov v rámci Únie."

"2. Voľný pohyb pracovníkov zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky.