Argumentacný boj o uteceneckej kríze

Iné

Demagog.SK overil faktickú presnost základných argumentov, ktoré v poslednom období odzneli vo verejnom priestore v súvislosti s uteceneckou krízou v Európe. Nereprezentujú konkrétnych politikov, novinárov ci iné osoby vo verejnom priestore, ale treba ich skôr vnímat ako argumenty objavujúce sa v súcasnom diskurze na Slovensku.

Filtre

TIP

Kliknite na graf pre filtrovanie podľa pravdivosti výroku daného politika

Súčasné pravidlá EÚ štátom prikazujú, aby kontrolovali Schengenskú hranicu a príchodzích utečencov registrovalo. Maďarsko je jediné, kto to robí a je za to kritizované.

Hoci právne záväzné akty EÚ skutocne zakotvujú ochranu externých hraníc a vyžadujú registráciu utecenkýn a utecencov v prvom štáte Schengenského priestoru, ktorého hranice prekrocia, Madarsko nie je jediný štát, ktorý registráciu realizuje a nie je kritizované za snahu o registráciu, ktorá je sama spochybnitelná. Výrok chybne vzbudzuje dojem, že Madarsko je kritizované za dodržiavanie ustanovení európskeho práva, preto ho hodnotíme ako zavádzajúci.

Vonkajšia (Schengenská) hranica je skutocne regulovaná ustanoveniami európskeho práva, ktoré vyžadujú fungovanie istých kontrolných mechanizmov. Už Schengenská dohoda predpokladá "spolocnú sadu pravidiel vztahujúcich sa na ludí predchádzajúcich vonkajšie hranice clenských štátov EÚ." Tento prístup sa nezmenil pri dalšom právnom vývoji Schengenského priestoru.

Podla clánku 13 nariadenia Dublin III (c. 604/2013) zasa platí, že "za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je zodpovedný clenský štát, do ktorého [žiadatel o azyl] takto vstúpil." Rovnaký clánok uvádza, že "uvedená povinnost skoncí 12 mesiacov odo dna, kedy sa uskutocnilo takéto protiprávne prekrocenie." Toto ustanovenie zároven explicitne nezakotvuje, že žiadatel o azyl v danej krajine musí do skoncenia azylového konania aj zostat.

Nepravidelná imigrácia, pri ktorej dochádza k neoprávnenému prekracovaniu hraníc, je pretrvávajúcim trendom a je pravda, že v prípade, ak daná osoba v krajine o azyl nepožiada, uniká registrácii. Konkrétny postup tejto registrácie a výnimky, pri ktorých absencia registrácie pri presune do iného štátu nepredstavuje porušenie platných pravidiel, sú rozptýlené v rozsiahlej azylovej legislatíve. Jej základné princípy však zakazujú osobu deportovat spät na miesto, kde môže celit ohrozeniu, v súlade so Ženevským dohovorom.

V prípade Madarska nie je presná informácia, že je kritizované za snahu o dôsledný výkon registrácie, ani že je jediné, ktoré ho robí. Štatistiky k podaným žiadostiam o azyl dokazujú, že azylová procedúra prebieha aj v iných clenských krajinách EÚ, otázne je skôr jej vykonávanie, napríklad v Grécku ci v Taliansku. Navyše, Madarsko pri vyhrotení situácie prepravovalo utecencov do Rakúska, a teda nemožno povedat ani to, že registráciu dôsledne vykonáva.

Kritika Madarska sa pohybuje predovšetkým v rovinách politického režimu budovaného Viktorom Orbánom, ktorý sa zakladá na anti-imigracnej rétorike, nedávno zavedených trestnoprávnych sankciách za prekrocenie hraníc ci vysokom podieli odmietnutých žiadostí o azyl. Hoci kritika bola namierená aj voci plotu postaveného napr. na hranici so Srbskom, cielom plotu je zabránit príchodu utecencov a migrantom do Madarska, a nie ich príchod systematizovat za úcelom registrácie.

Kritika transportu, ktorý miesto do Rakúska smeroval do uteceneckého tábora v Bicske, sa síce môže považovat za kritiku snahy Madarska o registráciu utecencov, avšak, odhliadnuc od podmienok v tábore, ktoré sú potenciálne v rozpore s medzinárodnými štandardmi, ide o ojedinelý prípad, na ktorý nemožno zredukovat kritiku madarského prístupu ako celku. 

Je pravdou, že súčasná miera uskutočnených návratov vrámci EÚ sa pohybuje na hranici 40%. Toto relatívne nízke číslo je vo veľkej miere pravdepodobne dôsledkom nespolupráce domovských krajín daných migrantov. Argument napriek tomu hodnotíme ako pravdivý.

Súčasné dokumenty zaoberajúce sa migračnou politikou zdôrazňujú, že "neoddeliteľnou súčasťou regulácie migrácie a dôležitým nástrojom v boji proti nelegálnej migrácii je i návratová a reintegračná politika. Jej realizácia sa vykonáva v súlade s legislatívou a odporúčaniami Európskej únie v tejto oblasti s dôrazom na transparentnosť a humánnosť." (.pdf, p. 6)

Efektívnosť návratovej politike nezávisí iba od samotných členských krajín ale aj od "kooperácie s krajinami mimo EÚ, na základe dohody o readmisii, ktorá je rovnako potrebná k zaisteniu toho, aby bola návratová politika uvedená do chodu."

legislatívneho hľadiska má Európska Únia návratovú politiku zabezpečenú: "Každoročne je približne 400 až 500 tisíckam cudzincov nariadené opustiť EÚ, pretože do nej vstúpili či pobývali bez oprávnenia. Avšak iba 40% z nich bolo navrátených do ich krajiny pôvodu alebo do krajiny, z ktorej pricestovali do EÚ. (...) Koncom roku 2010 vstúpili do platnosti tzv. všeobecné pravidlá návratu, odsúhlasené členmi EÚ v 2008. Tie poskytujú priamočiare, transparentné a rovnoprávne všeobecné pravidlá pre návrat a vysťahovanie migrantov, ktorí tu pobývajú bez oprávnenia, využitie donucovacích prostriedkov, zadržanie a opätovný vstup, a to všetko v súlade s rešpektovaním ľudských práv a základných slobôd danej osoby."

Avšak problém nastáva vtedy, keď daná krajina, do ktorej má byť cudzinec navrátený, odmieta spolupracovať: "Zatiaľ čo je v záujme krajiny príchodu, aby sa podieľala na dohodách o readmisii, ktoré by zjednodušili vyhostenie neoprávnených migrantov, záujem krajiny pôvodu môže byť o čosi menej evidentný. Predovšetkým preto, lebo ekonomická situácia týchto krajín do veľkej mieri závisí od príjmov ich (či už oprávnených alebo neoprávnených) emigrantov žijúcich v zahraničí, čo vtedy keď je migrácia považovaná za akýsi poistný ventil vypúšťajúci tlak v krajine s vysokou nezamestnanosťou." (.pdf, p. 27)

Ani návratová politika Slovenskej republiky nie je dokonalá. Napríklad v rokoch 2008 a 2009 bola úspešnosť návratovej politiky pod 80% (.pdf, p. 50), no je možné, že i nižšia, pretože tieto štatistiky porovnávajú čísla cudzincov, ktorým bolo nariadené krajinu opustiť a množstvo cudzincov, ktorí danú krajinu aj opustili (no medzi nimi sú započítaní aj tí, ktorí tak učinili dobrovoľne).

Prichádzajúci utečenci/imigranti nedodržiavajú európske zákony a neposlúchajú pokyny policajtov (napr. prekračujú hranice ilegálne, odmietajú sa registrovať a žiadať o azyl v prvej krajine, dopúšťajú sa násilností).

Je pravdou, že boli zaznamenané prípady násilných incidentov medzi políciou a utečencami a nerešpektovania príkazov autorít utečencami. K týmto situáciam prišlo podľa dostupných informácií najmä vo vyhrotených situáciách a je veľmi ťažké objektívne hodnotiť, ktorá strana nesie plnú vinu. Je však zavádzajúce zovšeobecňovať tieto situácie a prezentovať ich ako rozšírený fenomén, pretože z celkového počtu takmer pol milióna ľudí od začiatku roku 2015 ide len o isté percento.Taktiež treba poukázať na to, že ku kontroverzným riešeniam napätých situácií prichádza ako u utečencov, tak aj na strane niektorých európskych autorít.

Od začiatku roku 2015 (do 1.10.2015) vstúpilo do Európy už vyše pol milióna ľudí cez stredomorské trasy (Grécko, Taliansko), čo predstavuje už viac než dvojnásobok oproti roku 2014.

22. augusta sa podarilo stovkám utečencov preniknúť cez macedónske hranice do Grécka, pričom pri úteku pred políciou preliezali aj cez ploty s ostnatým drôtom.

4. septembra boli zaznamenané násilné strety medzi políciou a približne tisíckou utečencov na ostrove Lesbos, ktorí sa pokúšali bez povolenia dostať na trajekt odplávajúci z ostrova. Tisíce prichádzajúcich utečencov sú obrovským problémom pre krízou zasiahnutú krajinu. Vládne tu zlá koordinácia, je nedostatok financií a personálu a taktiež tu neexistujú zariadenia pre formálne prijímanie migrantov.

15. septembra boli políciou zastavení v Chorvátsku utečenci v počte okolo 500 ľudí mieriaci smerom do Záhrebu z preplnenej stanice v Tovarniku. Na mieste vypukli následne nepokoje. V Maďarsku v ten istý deň poradca preméra Orbána oznámil zatknutie 174 ľudí za nelegálný prechod cez hranice a to, že za tento čin budú čeliť trestnému stíhaniu.

16. septembra došlo k ostro kritizovanému zásahu maďarskej polície proti migrantom na maďarsko-srbskej hranici, keď pri násilnom strete boli nasadené vodné delá aj slzný plyn. Frustrácia migrantov vyvolalo oplotenie hranice plotom s ostnatým drôtom, aby bolo zamedzené ich ďalšiemu voľného prechodu v EÚ cez Maďarsko. Narastajúce napätie údajne vyvrcholilo vyhrážkami niektorých migrantov a následný pokus o prelomenie „barikády“. Na zásah polície migranti odpovedali hádzaním fliaš a kameňov do ozbrojených zložiek.

21. septembra Human Rights Watch obvinilo macedónske úrady z fyzického a verbálneho zneužívania a zlého zaobchádzania s  utečencami na hranici s Gréckom.







Rovnako ako pri iných náboženstvách, postavenie žien v islame je ovplyvnené mnohými faktormi, od interpretácie kľúčových textov po doplňujúce ekonomické, sociálne a kultúrne podmienky. Treba zdôrazniť, že neexistuje jednotná verzia alebo interpretácia islamu, a tak neexistuje ani univerzálny prístup k ženám v tomto náboženstve. Zhoršené postavenie žien vychádza najmä z tradicionalistických interpretácií náboženského práva šaríe. Všetci moslimovia taktiež neodmietajú sekulárnym právo a nepovažujú tieto interpretácie šaríe za správne alebo vhodné. Výrok z týchto dôvodov hodnotíme ako zavádzajúci.

Niektoré interpretácie šaríe skutočne upierajú ženám rovnoprávne postavenie. Hlavné sporné body podľa prehľadového článku clarionproject.org sú:

Manželské práva


Muž má v niektorých štátoch nárok na štyri manželky, žena má vždy nárok len na jedného manžela.

Zaplatením vena (ktoré ostáva majetkom manželky) sa podľa niektorých výkladov predpokladá úplná sexuálna submisia.

Muž môže iniciovať rozvod bez súhlasu manželky, žena spravidla potrebuje povolenie manžela.

Podľa niektorých interpretácií je povolené bitie manželky, iné to však v dnešnej dobe odmietajú. Korán (Sura 4:34) adresuje bitie žien ako konečné riešenie v prípade, že neposlúchajú manžela: „...Tú manželku, od ktorej sa obávaš arogancie, najprv jej poraď, potom ak pretrváva odmietni ju v posteli a nakoniec ju udri. Ak ťa však začne poslúchať, už proti nej ďalšie kroky nepodnikni.“

Muž kontroluje financie a je vlastníkom všetkého majetku, ktorý bol nadobudnutý po sobáši.


Verejné práva

Ženy majú podľa šaríe nižšie dedičstvo v porovnaní s mužmi.

Taktiež majú nižší status pri svedectvách.

Podľa striktných interpretácií šaríe v niektorých krajinách žena nie je nezávislá, je pod opaterou (guardianship) manžela alebo najbližšieho mužského príbuzného.

Mravnostné zákony

V niektorých väčšinovo moslimských štátoch, menovite v Afganistane, Iráne či Sudáne ženy musia dodržiavať prísne pravidlá v otázke odievania, pričom ich nedodržiavanie je trestné.


Ako sme však už uviedli šaría a jej rôzne interpretácie nie sú univerzálne pre všetkých moslimov ani väčšinové moslimské spoločnosti. Podľa Oxfordského inštitútu pre islamské štúdiá "sú muži a ženy v islame pred bohom morálne rovnocenní a predpokladá sa, že budú dodržovať rovnaké zásady spojené s vierou... Islam vo všeobecnosti zlepšil postavenie žien v porovnaní so skoršími arabskými kultúrami."

Inštitút taktiež poukazuje na to, že ženy v islame historicky aj v modernej dobe zastávali dôležite politické, spoločenské a ekonomické úlohy od hláv štátov cez aktivitu v občianskych hnutiach až po biznis. Taktiež existuje "napätie medzi tradicionalistami, ktorí presadzujú zachovanie patriarchátu a reformistami, ktorí sú za prehlbujúcu sa liberalizáciu žien.“

Rôzny prístup k ženám možno nájsť aj v kresťanských spoločnostiach. Ak poukazujeme na zmieku o poslúchaní manžela a presadzovanie tejto poslušnosti v Koráne, je korektné poukázať aj na zmienky o úlohe žien podľa Biblie, ktorá pri selektívnej interpretácii taktiež môže viesť k znižovaniu statusu žien.

Napríklad podľa prvého listu Korinťanom (11:8-9): „8 Veď nie je muž zo ženy, ale žena z muža. 9 Lebo ani muž nebol stvorený pre ženu, ale žena pre muža. (14:34-35): 34 ženy nech v cirkevnom zhromaždení mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť, ale nech sú podriadené, ako to hovorí aj zákon. 35 Ak sa však chcú niečo naučiť, nech sa opýtajú doma svojich mužov, lebo je neslušné, aby žena v cirkevnom zhromaždení hovorila.

V liste Efezanom (5:21-24) sa zasa píše: “21 Navzájom sa podriaďujte v bázni pred Kristom. 22 Ženy svojim mužom ako Pánovi, 23 pretože muž je hlavou ženy, ako aj Kristus, Spasiteľ tela, je hlavou Cirkvi. 24 Ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak vo všetkom aj ženy mužom.“

Biblia explicitne nezakazuje bitie žien, čo je niekedy interpretované ako povolenie k takémuto konaniu. Menšinové interpretácie kresťanstva taktiež presadzujú podriadenú úlohu ženy či ospravedlňujú domáce násilie, podobne ako pri islame však na ich základe nemožno súdiť celé náboženstvo. 

Fakt, že bohaté krajiny Perzského zálivu neprijali žiadnych utečencov zo Sýrie a Iraku sa objavuje v médiách často a tieto krajiny sú za svoj prístup kritizované. je však potrebné pripomenúť, že iné moslimské krajiny majú na svojom území väčšinu sýrských utečencov a to podstatne viac než celá Európa - najmä Libanon, Jordánsko, Turecko a Irak. Argument hodnotíme ako pravdivý.



Bohaté krajiny zálivu naozaj neakceptujú sýrskych utečencov - a to najmä z dôvodu, že pri migrácii sýrskych občanov do týchto krajín musia utečenci požiadať o víza, ktoré sa za súčasnej situácie udeľujú veľmi zriedka.

Regionálny reprezentant Zálivu v OSN povedal

"V Saudskej Arábii je približne 500 000 Sýrčanov, avšak pôvod väčšiny z nich nie je známy. Taktiež nie je známe, či prišli do Saudskej Arábie v priebehu občianskej vojny. Ich status je "arabskí bratia a sestry v tiesni"..."

Pre sýrskych utečencov je preto Európa oveľa prijateľnejšia voľba ako arabské krajiny.